O čom sú vlastne Vianoce? Vianočný stromček, koláčiky, ryba, darčeky, rodina, pohoda. Ale aj vianočné akcie v supermarketoch v novembri, pestrofarebné umelohmotné gýče na trhoch, zlá poézia, lacné dojatie. Vianočné sviatky stratili podľa mnohých svoj duchovný rozmer, naplnili sme ich bezuzdným jedením, drahými darmi, niekedy už ani nemáme čas zastaviť sa a nájsť niečo, čo by toho druhého potešilo a tak si pod stromčekom vymieňame obálky. O čom sú teda vaše Vianoce?
„Už niekoľko rokov trávime sviatky na chate. Je tam pokoj,“ hovorí Danka. „Postavíme obrovský strom, vyzdobíme izbu sušenými plátkami pomaranča, a jabĺk, rozložíme v krbe oheň, zapálime voňavé sviečky. Pre mňa sú Vianoce vôňa škorice a medu, sviatočne prestretý stôl a samozrejme rodina.“ A darčeky? „Ja sa poteším všetkému, aj hrncom aj voňavke. Naozaj. Strašne rada rozbaľujem darčeky a teším sa, keď sa teší môj muž a dcéry.“ Andrea varí vianočnú kapustnicu deň dopredu, aby trošku postála a bola lepšia. S hubami a rybou, bez klobásy, aj bez mäsa. A pečie množstvo koláčikov. „Mám mamine recepty a každý rok skúšam niečo nové. Minulý rok som robila medové úliky, biskupský chlebíček s kandizovaným ovocím, čokoládou a orechmi, bielkové pusinky, čokoládou poliate päťkorunáčky, medové rezy, šuhajdy s orechmi aj medvedie labky,“ vyratúva vianočné dobroty. „So synom sme vyrábali zdobené perníčky, niektoré som rozdala priateľkám a rodine, ostatnými sme ozdobili stromček.“ Pri slove darčeky iba pokrúti hlavou: „S tým je dosť problém, deťom sa ešte niečo vymyslieť dá. Nové Lego, plyšové zvieratko alebo knižka. Horšie je to s dospelými, najmä s rodičmi. Nech sa snažím vymyslieť čokoľvek, nakoniec skončím vždy pri flanelovej košeli pre otca, i keď ten sa bráni, že ich má plnú skriňu a knihe pre mamu. Raz som im kúpila nový mixér a oni sa nahnevali, že na nich zbytočne míňam veľa peňazí. Že oni sú už starí a nič nepotrebujú. Otec kedysi dával mame na Vianoce niečo šiť u krajčírky, ktorá ju dobre poznala. Takže iba kúpil peknú látku a bolo prekvapenie ako vyšité.“
Farebné ponožky a prekvapenie: pyžamo
„Na Vianoce máme vždy kapra, aj keď ho jem iba ja. Deti a žena si kupujú filé, lebo sa boja kostí. Kúpim ho a vždy dúfam, že cestou domov spácha samovraždu, pretože ho nerád zabíjam,“ hovorí Vlado, ktorý už roky predáva pred Vianocami na vianočných trhoch obrázky. Smeje sa: „Darčeky oveľa radšej predávam ako kupujem. Keď predám veľa obrazov, môžem kúpiť veľa darčekov. Zatiaľ sa darí. Ľudia kúpia pred Vianocami všetko - najmä zúfalci, ktorí behajú po meste tesne pred Štedrým dňom a nemajú ešte nič. Niekedy kupujú, aj keď na obrázky ani nevidia, pretože je tma.“ Potom môže vyraziť na nákupy aj Vlado. Zoznam je jasný: pre deti hračky, knižky, pre ženu farebné ponožky a mobil. „Chcela by dáždnik s kvetinkami a volánmi - zháňam ho už tri roky. Mne kupujú vodu po holení; rozrátam si to vždy tak, aby sa mi tá minuloročná pred Vianocami minula,“ rozpráva Vlado a zase s úsmevom dodáva: „A potom ešte nejaké prekvapenie - žene kupujem vždy peňaženku, ja dostávam každý rok pyžamo. Vždy sa veľmi teším.“ Kapustnicu varí na Vianoce zásadne sám. Musí v nej byť poriadny kus pliecka a sušené huby. Už sa teší ako si pritom oddýchne.
Strašidelný zmätok, aby bola pohoda
„Vianoce u nás doma, to bol vždy strašidelný zmätok,“ spomína pražáčka Katarína. „Rodičia boli na Štedrý večer úplne hotoví z toho ako sa snažili, aby bola pohoda, aby bolo všetko ako má byť.
Obrovský strom, obrovský kapor, ktorý sa nechcel dobre prepiecť, s maminkou sme už týždne pred sviatkami piekli vianočné pečivo, aby sa dobre odležalo - linecké cesto, medovníčky zdobené našľahanou penou.“ Vianoce na Šumave u babičky boli trochu iné, pokojnejšie: „Tam sa varila staročeská rybacia polievka. Vyvaríš rybaciu hlavu, opražíš mlieč a ikry, dáš do toho sušené hrušky a jablká. Celé to prepasíruješ a nastrúhaš do toho perník, až je to taký zlepenec. Polievka je potom od mlieču biela a sladkastá.“ Rozprávame o Vianociach a pri varenom víne pálime sviečky. „Ten zmätok, to môžem potvrdiť,“ zamieša sa do rozhovoru manžel Jaro. „Raz sme boli na sviatky v Prahe a nikto sa nevyspal, lebo dedo ešte o polnoci piekol vianočky.“ Na otázku o darčekoch Katka pokrčí plecami a odpovedá prozaicky: „Chcela by som vyhrať Loto. To by sa zišlo, ale vlastne neznášam praktické darčeky. Nič ma nevie naštvať viac, ako Blue magic mop alebo hrnce. Chcela by som aby ma darček potešil alebo rozosmial,“ vysvetľuje. „Ale aby bolo jasné, že ten človek nado mnou rozmýšľal, že vie, kto som. Raz som napríklad dostala od kamarátov starý plechový nočník, to bol darček! Bolo na ňom napísané: Vnútorný záchod. To sme ešte chodili na toaletu cez gánok a v zime to nebola veľká zábava.“
Osamelé Vianoce, alebo Kto je s kým
„Minuloročné sviatky boli asi najsmutnejšie, aké som kedy zažil,“ hovorí Maťo. „Bol som čerstvo rozvedený, rodičov už nemám, darčeky som nekupoval. Večeral som sám, tak som si kúpil iba plátok žraloka a zemiakový šalát a už o šiestej som pozeral televíziu. Nevedel som to v izbe vydržať, tak som sa šiel prejsť. Za oknami svietili stromčeky a mne bola väčšia zima ako keď som sa kedysi s deťmi sánkoval, až pokým sme neboli ako cencúle.“
Dedinské Vianoce s koledami
„Naše prvé Vianoce v novom dome boli poriadna zaberačka. Dvadsiateho tretieho sme ešte betónovali, ešte stále nám schli omietky, všade bolo vlhko a sivo,“ hovorí Dano, ktorý sa aj s rodinou presídlil z Bratislavy do neďalekej dediny. „Povešali sme na stropné trámy všetky ozdoby, čo sme našli, orechy aj jablká, dokonca aj krepový papier, aby sme izbu trošku zútulnili. Na želanie detí som zohnal taký stromček, že sa takmer nezmestil cez dvere, všetci sme boli dopichaní a navyše sme nenašli ani stojan. Tak sme navláčili do plechového kýbla kamene, medzi ne strčili kmeň a celé sme to obalili vianočným obrusom. Už bola dávno tma, deti už slávnostne oblečené netrpezlivo ohmatávali nachystané darčeky a my sme ešte stále behali po dome v montérkach. Zemiakový šalát nebol dokončený, koláčiky sa v novej rúre pripiekli a ryba bola polosurová. Keď sme boli v najlepšom, začuli sme pod oknami spev. Miestna mládež nám prišla zaspievať koledy.“ Na rozprávanie nadviaže jeho žena. „Pozvali sme ich dnu. Chceli sme ich ponúknuť vínom, ale nevedeli sme nájsť poháre. Tak sme si s nimi pripili na šťastné a pokojné sviatky priamo z fľaše a rozdala som im čokoládové dukáty, čo sme mali nachystané pod stromčekom. Pozerali do izby a pýtali sa: „Chatári, že? A kde bývate?“ „Keď sa dozvedeli, že sme sa s deťmi nasťahovali do tohto nedokončeného domu, museli si myslieť, že sme blázni.“ Ale všetko sa vraj napokon skončilo dobre - deti dostali darčeky a rodinka o pol desiatej zasadla k štedrovečernej večeri. „Vtedy to bolo dosť divoké, ale deťom sa to tuším páčilo i keď mladšieho syna sme museli pri večeri budiť. Dnes už stíhame večeru trošku skôr, dokonca nám aj fungujú všetky farebné sviečky na stromček,“ smejú sa manželia. „Deti tvrdia, že by nemenili - je tu pokoj, aj Vianoce sú tu iné ako v meste. Tu môžeme ísť v noci k Dunaju a púšťať dolu vodou plte so sviečkami, tam sme sa pri štedrovečernej prechádzke museli uhýbať pred delobuchmi a raketami, akoby vypukla tretia svetová vojna. Tuto nám vonia smrek pred domom a drevo v sporáku.“
Pokazený počítač ožil na Štedrý večer
„Keď sme prišli na Vianoce poobede k babke, ona už mala napečené: kysnutý koláč, buď plnený kapustou alebo sladkou, mliečnou ryžou,“ spomína Lívia na detstvo vo Veľkých Kapušanoch. „Výborné to bolo, ale mama to už nerobila a ja tiež nie. Kapustnica bola špeciálna - taká sa varí len raz do roka, na Vianoce: kyslá kapusta, klobása - to by ani nemalo na Štedrý večer byť, ale mama ju tam vždy dala - a k tomu sa vyvarili na kocky nakrájané cestoviny. Rybu sme vysmážali iba v múke a paprike a k tomu bol chlieb.“ V tejto rodine sa darčeky nerozdávali na Štedrý večer, vtedy sa len dali pod stromček a rozbaľovali ich až ráno. Dnes sa už prispôsobili, rodina ide pod stromček na Štedrý večer. „Najradšej mám všelijaké drobnosti,“ hovorí Lívia pri zmienke o darčekoch. „Jakubko mi kúpi vždy nejaký šperk, lebo vie, že také veci mám rada. Len potom kontroluje, či to naozaj nosím. A deťom sme pripravili najväčšie prekvapenie tuším minulý rok. Mali pokazený počítač a opravu odhadli na 4 tisíc korún. Povedala som im, že to je veľa, toľko nemám, ale potom sa mi to akosi podarilo zariadiť. Toľ-ko radosti som dlho nevidela. Nevedeli, čo majú so sebou robiť…“
Darčeky nie sú dôležité
Každý si urobí jednoducho také Vianoce, ako dokáže. A darčeky často nie sú ani také dôležité. Keď som sa pýtala desaťročného synovca, čo by chcel pod stromček, odpovedal mi: „Vieš čo, Monča, nič. Mám všetko, čo potrebujem.“ Taliansky spisovateľ Alessandro Pronzato tvrdo hovorí: „Skazili sme Vianoce. Naše bohaté Vianoce ochudobnili Vianoce pravé. Stali sa nám zámienkou vystúpiť na javisko a zahrať tam raz do roka úlohu dobrého človeka. Raz za rok si dovolíme luxus cítiť sa dobrí. Ale možno nie je všetko stratené, záleží iba na tom, kto je s kým.“
