ILUSTRAČNÉ FOTO – TASR/AP
„Keď sa ich opýtam, aký by ten muž mal byť, všetky odpovedia to isté: beloch, s domom, okolo päťdesiatky, a aby mal niečo do seba,“ hovorí Mohammed. Zarába si tým, že pomáha ženám písať ich ľúbostné e-maily a čítať odpovede. Mnoho afrických žien je totiž negramotných.
Kone Adjouma, ktorý vlastní internetovú kaviareň, kde Mohammed pracuje, hovorí, že väčšina zákazníčok sú ženy vo veku asi 18 až 20 rokov, ktoré vidia v známosti s belochom cestovný lístok k lepšiemu životu v Európe, Kanade či v Spojených štátoch.
„Niekedy tí mladíci prídu na čas sem, aby sa zoznámili s rodinou. Potom zvyknú poslať letenku a nejaké peniaze na vybavenie dokumentov,“ hovorí Adjouma. „Som tu dva roky a viem o deviatich dievčatách, ktoré takto odišli.“ Na webstránkach, ako napríklad www.abidjan.net, si denne muži a ženy vymenia asi 30 – 40 e-mailov. „Pekná mladá Afričanka hľadá Európana, vo veku medzi 40 – 50 rokov, dobre zabezpečeného,“ hovorí jedna z e-mailových správ.
Pobrežie Slonoviny, jeden z najväčších producentov kakaa, priťahoval migrantov ako relatívne bohatá krajina v chudobnej západnej Afrike. Zhoršujúca sa ekonomika a vojenské nepokoje v roku 1999 všetko zmenili. Životné podmienky sa zhoršili a veľa obyvateľov tejto krajiny teraz túži začať nový život – kdekoľvek inde.
„Tieto dievčatá chcú zlepšiť svoj život,“ hovorí Adediha Desforges-Kokou, majiteľ internetovej kaviarne Wall Street cyber cafe, kde hodina surfovania na internete stojí jeden a pol dolára. „Západ nemusí byť rajom, ale aspoň to skúsia a pozrú sa von.“
Rebecca má 22 rokov a rozpráva o svojej priateľke Viviane. „Bola veľmi šťastná, keď našla muža, ktorý ju požiadal, aby za ním prišla do Francúzska.“ Francúzsko, ako bývalá koloniálna veľmoc, má pre dievčatá zvláštne čaro. „Kupoval jej oblečenie, chodili spolu do klubov. Všetko bolo fajn, ale potom jej povedal, že chce, aby pracovala ako prostitútka.“ Viviane sa podarilo ujsť a teraz žije v Ghane. „Keby ma niekto takto pozval k sebe, určite by som najskôr išla len na prázdniny. Nechcela by som skončiť ako otrokyňa,“ hovorí Rebecca.
Ani tie najhoršie scenáre však nemôžu odstrašiť 21-ročnú Yolande. Pracuje ako kaderníčka a slúžka. Hovorí, že od pätnástich rokov sníva o tom, že sa vydá za cudzinca. Francúzske veľvyslanectvo jej však už dvakrát odmietlo udeliť víza na vycestovanie za mužom, s ktorým sa na Pobreží Slonoviny stretla. Poslal jej peniaze, aby za ním pricestovala. „Budem to ďalej skúšať,“ hovorí Yolande. „Neviem písať ani čítať. Moja mama robí na poli. Keď budem mať deti, chcem, aby mali lepší život ako ja,“ hovorí. (reuters)
