FOTO SME - PAVOL MAJER
projekt nakrútila na vlastný scenár. Na rozdiel od väčšiny nových slovenských filmov, medzi nimi aj troch tohtoročných, jej príbeh nie je z minulosti - je súčasný. Ba podľa jej slov by najlepšie bolo, keby mohol byť ešte súčasnejší než dnešný.
Quartétto je váš prvý film. Čo je pre vás vo filme najdôležitejšie?
„Scenár. Silný príbeh a postavy, ktorým divák uverí. To je to podstatné.“
O čom by mal ten príbeh byť?
„O tom, čo sa deje okolo nás.“
Čo je z toho všetkého podstatné?
„Všetko sa krúti neustále okolo rodiny, okolo lásky. Naše vzťahy sú dnes v kríze, ale ľudia potrebujú príbehy o nich, aby sa ubezpečili, že nemôžu kráčať životom osamote.“
Podtitul filmu je Láska si vezme, čo jej patrí. Čo jej podľa vás patrí?
„Otvorenosť a úprimnosť. Vo vzťahoch dnes vládnu pozičné hry, ktorým nerozumiem a ktoré odmietam hrať. Som otvorená a nemienim sa skrývať za masky a hovoriť veci, ktoré si nemyslím. Som úprimná aj za cenu, že to ľudia neprijmú.“
Dnes takmer všetci slovenskí režiséri plačú, že neexistuje dobrý príbeh, scenár. Súhlasíte s nimi?
„Na Slovensku sme si zvykli hrabať sa v minulosti. Ako keby scenáristi nemali odvahu hovoriť o súčasnosti, ako si to zvykli v Čechách alebo v Dánsku. A ako keby ich režiséri nevedeli vyprovokovať, aby sa niečím takým zaoberali. Možno majú strach, že odhalia zo seba niečo, čo sa tak veľmi pokúšajú skryť, bolesti, obavy. Minulosť je ako poistka, alibi, keď sa nedokážeme vyrovnať so súčasnosťou.“
Je pre vás taký dôležitý súčasný príbeh?
„Veľmi som chcela robiť súčasný príbeh. Nakrúcali sme takmer v reálnom čase. Keby sme tam inscenovali retrospektívy, celé by sa to zbúralo.“
Ste scenáristka a pritom si film režírujete sama. Chce to odvahu?
„Môj scenár vznikol pred šiestimi rokmi, bola to moja bakalárska práca. Počas tých šiestich rokov ho mali v rukách Martin Šulík aj Saša Gedeon. Ja som zatiaľ nazbierala dosť skúseností a zrazu som si povedala, že najlepším možným riešením je nakrútiť si scenár sama. Samozrejme, na začiatku bola úzkosť, ale postupne sa všetko utriaslo. Chcela som, aby herci sami našli svoj rytmus, vlastnú emóciu. Na tomto príbehu je zaujímavé, ako v uzavretom prostredí funguje skupinová dynamika. Preto sú všetky vedľajšie postavy zároveň hlavné.“
Čo ste robili tých šesť rokov?
„Všetko. Pracovala som v Prahe pri nakrúcaní filmov.“
Čo je to, to všetko?
„Nechcela som tak ako mnohí moji spolužiaci skončiť v reklamnej agentúre. Mala som pocit, že by som už nič nenakrútila. Tak som sa radšej vybrala do Prahy a robila som to všetko - klapku, skriptku, asistentku réžie. Bola to úžasná škola, byť pri nakrúcaní veľkofilmov, vidieť, ako pracujú obrovské štáby, skúsiť sa s nimi porovnávať. Lenže po čase som zistila, že aby som nemusela trpieť peklom, musím niečo tvoriť. A že jedine tak môžem uniknúť mlynu všednosti.“
Vaša snímka bude otvárať Medzinárodný filmový festival Bratislava. Nemáte z tejto pocty strach?
„Film je vždy kúsok z režiséra. Mňa zaujíma láska, hľadám pre ňu ideálnu formu. Vždy je to riziko a o tom by malo byť filmárske remeslo.“
V dánskych filmoch nakrúcaných podľa Dogmy sa všetko krúti okolo rodiny. Snímka Malé katastrofy sa začína smrťou matky. Je to tak aj vo vašom filme?
„Malé katastrofy nepoznám. Môj príbeh je len inšpirovaný smrťou mojej starej mamy. Na pohrebe sa stretli jej tri dcéry a vo vzájomnej konfrontácii sa poodkrývali konflikty. To bol začiatok. Mám rada, ak sa všetky postavy trošku trápia. Väčšinou bojujú o lásku a väčšinou ju nevybojujú. Môžu sa hýbať len v súvislostiach a skúsenostiach, ktoré si so sebou na celý život nesú v imaginárnom batôžku.“
Aký by mal byť dobrý film?
„Po dobrom filme cítim zimomriavky pri titulkoch, chodím mestom a stále naň myslím. Napríklad Lars von Trier nakrúca také filmy. Alebo Claude Sautet nakrútil film Celkom obyčajný príbeh, film o láske a zrade. Nie sú to výnimočné snímky, len v nás zostávajú.“
Je úlohou filmu, aby sme o ňom po odchode z kina rozmýšľali?
„Neviem. Ale pre mňa je dôležité, aby som aspoň desať minút po titulkoch zostala v kine.“
