FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
V Redute včera vystúpil svetoznámy rakúsky klavirista PAUL GULDA (1961), ktorý pod taktovkou Vladimíra Váleka av sprievode Slovenskej filharmónie predviedol diela ruských autorov. Tí, ktorí sa na koncert nedostali, môžu to skúsiť dnes. Gulda a Slovenská filharmónia naštudovaný repertoár zopakujú, ale už pod vedením dirigenta Olivera von Dohnanyiho.
Paul Gulda vystriedal množstvo koncertných pódií po celom svete, hral pod taktovkou svetoznámych mien (Yehudi Menuhin, Zubin Mehta alebo Vladimír Fedosejev), ale do Bratistavy sa vracia rád a má tu svojich priateľov. Jedným z nich je určite rómsky primáš Róbert Gašpar, dlhoročný člen Lúčnice, s ktorým v roku 1993 nahral spoločný album Haydnových kompozícií s rómskym nádychom. Na škodu slovenského publika sa projekt u nás nepodarilo nikdy zrealizovať.
„Myslím, že je to smutné,“ hovorí rakúsky klavirista, podľa ktorého nebol hlavný problém v peniazoch, ale hlavne v neochote vtedajších kultúrnych úradov. „Bolo to v čase, keď rómska hudba nebola v polovici deväťdesiatych rokov na Slovensku populárna. Politická situácia sa na Slovensku zmenila a Rómov tu vnímate inak ako pred piatimi rokmi,“ dodáva.
Performer-historik
Rakúsky klavirista je performerom milujúcim históriu, ktorá je často kľúčom k interpretovaniu starých skladieb. Všíma si obdobie a atmosféru doby sa pokúša preniesť aj z pódia: „Politika zasahuje do našich životov iba občas, ale v čase, keď žil Šostakovič, tvoril pod neustálym spoločenským tlakom. Pre mňa bude vždy sovietskym skladateľom, ale Rimskij-Korsakov a Stravinskij, ktorí tvorili pred stalinským režimom, sú ešte ruskí autori.“
Paul Gulda, ktorý túto stredu navštívil predstavenie Lúčnice, je unesený slovenským folklórom a o predstavení súboru hovorí v superlatívoch. „Folklórna hudba je nesmrteľná. Mám rád džez, ale rozmer večnosti, ktorý folklór obsahuje, nemajú dokonca ani niektoré diela vážnej hudby. Iné žánre ma držia pri živote, nemohol by som žiť iba z klasiky,“ hovorí klavirista, ktorý sa paradoxne preslávil hraním klasických skladieb.
Syn svetoznámeho rakúskeho klaviristu a skladateľa Friedricha Guldu (1930-2000) sa od svojho otca naučil, že musí s hudbou niekedy bojovať, aby ju dostal na svoju stranu: „Najdôležitejšie na hraní hudby je dostať sa do nej, byť tam, a keď sa to nedarí, treba sa o to pokúšať,“ vysvetľuje, ale vzápätí dodáva: „Ako to urobiť, to je už iná otázka. Niektoré veci sa jednoducho nedajú naučiť. Môžeme ich na niekom pozorovať, ale môžeme ich aj stratiť.“
Otec rebel, syn tradicionalista
Jeho otec rád opúšťal brehy klasickej hudby, venoval sa džezu a niektoré z jeho výstupov sa ešte dnes považujú za extravagantné. V rakúskej televízii dokonca o sebe vyhlásil, že je blázon. Syn sa ale obáva, že až taký bláznivý nie je. Prečo? „Ak niekto povie umelcovi, že je bláznivý, berie sa to skôr ako pocta. Ale ja nie som takým individualistom, akým bol on.“ Otec rebel, syn tradicionalista, obyčajne to býva naopak.
V Bratislave koncertoval v roku 1982 - ešte v časoch tuhého socializmu. O päť rokov hral v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach a po revolúcii v roku 1990 navštívil naše hlavné mesto. Potom nasledovala dlhoročná prestávka. „Na Bratislavu mám veľmi dobré spomienky, veď v Moyzesovej sieni som nahral pre spoločnosť Naxos svoj prvý album,“ dodáva Viedenčan, poznajúci históriu Bratislavy od svojho ruského učiteľa. Ten bol starým Prešporákom.
