FOTO - INTERNET
Igor Ter-Ovanesian, Armén, ktorý sa narodil v Kyjeve, sa pozrel k nebesiam: „Zostali sme tu ako sopliaci.“ Walesan Lynn Davies, obhajca olympijského prvenstva z Tokia 1964 bol priamejší. Obrátil sa rovno na Američana Boba Beamona s výčitkou: „Čo si to urobil, zničil si nám disciplínu!“ Dvadsaťdvaročný čierny chlapec, ktorý len-len že unikol kánalovému životu v newyorskom Bronxe, nechápal. Na olympiáde v Mexiku City bolo pred búrkou, keď rozhodcovia v diaľkarskom sektore zháňali klasické a neomylné oceľové pásmo, aby mohli zmerať, čo nikdy nevideli. Moderná optika zlyhala. Na Estadio Olympico bolo počuť pád špendlíka. Na svetelnej tabuli sa objavilo 890 centimetrov. Bob Beamon stále nechápal, bol prvý raz vo veľkom svete. Pristúpil k nemu úradujúci diaľkarský svetový rekordér Ralph Boston (spolu s Ter-Ovanesianom 835 cm), de facto Bobov tréner i starší brat: „Vieš, to je dvadsaťdeväť stôp a dva a pol palca. To je dĺžka budúceho storočia.“ Beamonovi došlo. Spadol na trávnik ako podťatý. Kľačal. Modlil sa. Zmátožil sa ešte na jeden skok (804 cm). Potom s ním zamávala triaška. Zabalili ho do starej vojenskej deky. Vypýtal si kávu. Neprítomne civel do ďaleka a mlel: „To nie je možné, všetci sa zbláznili.“
Na mexickom olympijskom štadióne lialo a vládol neskutočný chaos. Blázinec, tak povedal predsa ten, ktorý ho zapríčinil. Písalo sa 18. októbra 1968. Deň magického čísla svetového športu - 890 cm.
Diaľkarský svetový rekord Američana Boba Beamona neprežil uplynulé storočie. Vydržal do 30. augusta 1991, keď ho na majstrovstvách sveta 1991 v Tokiu posunul Mike Powell (USA) na 895 cm. Nie je ani najstarší v atletickej histórii. Tento prívlastok patrí americkej športovej legende Jessemu Owensovi. Jeho 813 cm vydržal 25 rokov a 79 dní (od 25. 5. 1935 do 12. 8. 1960). Výkon sa viaže, akože inak, k diaľke, a odborníci si lámu hlavu, prečo práve táto disciplína má toľko výnimočnosti.
Ak Beamon trafí dosku…
Beamon nebol pred olympiádou ničím. Horko-ťažko obsadil na americkej kvalifikácii tretie miesto zaručujúce olympijskú účasť. Bol kráľom prešľapov. Hovorilo sa však, „ak Beamon trafí dosku, ostatní môžu ísť domov“.
„Zrazu som začul - ide skákať Beamon. Prirodzene som spozornel. Nasadil som si ďalekohľad, sedel som na protiľahlej tribúne. Ten pokus bol nad všetko, čo som dovtedy videl. Bol to strašný odraz, úder nohou do dosky. Potom letel a dopadol či skôr doplachtil. Ale ako. Zapichol sa do pokľaku a ešte dvakrát drobne poskočil vpred. Čistý pokus, s najmenšou stopou dopadu. Onemeli sme. Keď sa rozsvietilo 890 cm, všetci sme sa chytili za hlavy. A potom nastal novinársky zmätok, aký som nezažil,“ opisuje svetový rekord priamy účastník mexickej olympiády, publicista Ladislav Krnáč.
Všetci bohovia…
O Beamonovom skoku sa popísalo viac, než o ktoromkoľvek atletickom ba azda i športovom výkone. Američan mal vraj šťastie. Isteže, a veľké. Súťažil v nadmorskej výške 2240 metrov, kde je pred búrkou údajne vzduch ešte redší. Do chrbta mu dula na chlp povolená rýchlosť vetra dvoch metrov za sekundu. Skokan sa odrazil na milimeter presne. Bobovi Beamonovi žičili na nebesiach všetci bohovia - od aztéckych po starogréckych. Lenže v atletike neplatí tečovaná lopta, vlastný gól, odrazený puk od mantinelu. Isté je, že Američan musel tých 890 cm skutočne skočiť.
Pravda je aj taká - druhý najdlhší skok Beamonovho života meral 831 cm! Diaľkarský suverén histórie Carl Lewis, majiteľ štyroch zlatých olympijských medailí po sebe v tejto disciplíne, muž, ktorý 870 cm skočil osemkrát a 850 cm prekonal šestnásť ráz, nikdy nebol skokanským svetovým rekordérom. Deväť metrov síce preskočil, ale s malým prešľapom. Nič lepšie nepotvrdzuje nerozľúštiteľnú, a preto čarokrásnu pravdu o atletickej šťastnej chvíľke, ako porovnanie Beamona a Lewisa.
Chlapec z Bronxu
Robert Bob Beamon sa narodil 29. augusta 1946 v newyorskom Bronxe, v štvrti Jamaica, kde bývajú dodnes prisťahovalci z tohto Karibského ostrova. Mama Naomi Brownová pochádzala odtiaľ. Zomrela na tuberkulózu a predávkovanie sa liekmi. Priskoro, Bob mal dvanásť. Otec bol sprvoti šoférom kamióna, čo bolo fajn, kým prišiel o robotu. Aby ako-tak uživil rodinu, pridal sa ku skupinke dílerov marihuany. V divej bitke konkurenčných bánd zomrel s nožom v chrbte.
Bob do školy príliš nechodil, ale sa aspoň obšmietal okolo basketbalových ihrísk, na ktorých černošskí chlapci bojujú o doláriky. Bol vysoký, štíhly, šľachovitý (na OH v Mexiku mal 190 cm a 73 kg). „Vyrastal som v džungli. Ak som chcel prežiť, musel som sa dať k niektorému z gangov. Ak som chcel zostať neutrálny, mal som každý deň problémy. Nad vodou ma držal sen o basketbale,“ píše Beamon v knihe Muž, ktorý dokázal lietať, ktorú v roku 1999 napísal so svojou štvrtou manželkou Milanou Walterovou. Tréner Mat Johnson mu však odporučil atletiku. Bob sa nebránil, na ihrisku a sám sa cítil dobre. Tam potláčal slzy po smrti matky.
Druhý život
Neskôr začal Beamon študovať na chýrnej texaskej univerzite v El Paso. Pred OH 1968 ho z nej z rasových dôvodov vyhodili. Súťažil totiž na neoficiálnych pretekoch škôl Brigham Young University a Mormon College, i keď tam čierni nemali na ihriská prístup. Patronát nad nádejným atlétom prevzal Ralph Boston, ktorý ho i „načierno“ trénoval.
Bob mal ďaleko k politike. „V Mexiku som v kvalifikácii skákal v čiernych podkolienkach. Tak súťažili všetci moji kamaráti patriaci k hnutiu Black Power (zlatého šprintéra na 200 m Tommie Smitha a bronzového Johna Carlosa pre radikálny postoj americký olympijský výbor vylúčil z Hier - pozn. red.). Ralph mi povedal, že sa mám koncentrovať na preteky. Tak som to urobil a vo finále som podkolienky odložil,“ spomína atlét vo svojej knihe.
Napriek senzačnému výkonu Bobovi na univerzite neodpustili. „Na stupeň víťazov som vystupoval plný beznádeje. Nevedel som, čo so mnou bude,“ píše Beamon. Najskôr sa dal k atletickému proficirkusu, čo mu vynieslo mizerné štyri tisícky dolárov za tri roky. Márne to skúšal v rôznych šou. Žil v biede, manželky odchádzali od neho jedna po druhej. Znovu sa sťahoval do Bronxu.
Vtedy mu pomohol Jesse Owens. Našiel mu miesto promotéra na diskotékach a miesto trénera strediska v San Diegu. Druhý raz sa postavil na nohy, v roku 1972 dokončil štúdium sociológie na Adephi University. Bob Beamon si opäť naklonil osud. Vedel oň bojovať. Napokon aj tých 890 cm sa nikdy nestratí v záplave rekordov, hoci neznamenajú žiaden míľnik. Iba ak medzi takú veličinu zarátame nevypočítateľnosť šťastnej chvíle.
