Vanilla Club sú zľava: Jano Rozbora, Michal Jellinek a Michal Novák. FOTO - SONY MUSIC/BONTON
obracať ku koreňom slovenského rocku, nemusia sa rozhodnúť, či budú hrať na gitarách alebo na synťákoch, či si členovia nechajú dlhé vlasy, vyholia si hlavy, alebo zapletú dredy a prihlásia sa k istému smeru. V čase, keď aj hudba je globálna, nemusia.
Slovenský Vanilla Club po vypočutí pripomína snáď Iné kafe, ale to len preto, že u nás nie je veľa pop- či neo-punkových kapiel. Zaradiť mladú kapelu k neopunku by však bolo rovnako nepoctivé, ako označiť amerických Blink 182 za punk, Avril Lavigne za rock a Linkin Park za metal. S predponou „neo-/nu-“, čiže nové, sa uspokoja tí, pre ktorých je slovo pop príliš nekonkrétne. Hudbu Vanilla Clubu robia dve gitary a bubny, kde-tu zaznie hip-hopové rapovanie, punkový rytmus, alebo kvákanie žiab. „Všetko sa dá zahrať na pár akordoch,“ vysvetľuje východiská súčasného pop-rocku basgitarista Mustafa. Aj detský hit Darinky Rolincovej Čo o mne vieš, ktorý si Vanilla osvojili v párakordovej melódii. „Tak, ako hráme my, hrá deväťdesiatdeväť percent kapiel na svete. Vieme o tom, hráme pre zábavu a nebudeme mať z toho žiadne mindráky,“ hovorí spevák Michal Jellinek. „Máme prvý album, pretože sme to dokázali, zaslúžime si ho,“ ukazuje na cédečko s nápisom Superfantastic.
Texty pesničiek o mládeži znechutenej dospelákmi, o neúprimných kamošoch, pozeraní telky a telefonovaní by mohli spievať kapely v hociktorej inej krajine. Pri škatuľkovaní Vanilla Clubu si nepomôžete ani zrakom: spevák s„potítkami“ na rukách a šiltom akoby vypadol z módy osemdesiatych, bubeník Jano Rozbora má zapletené vrkôčiky a na širokých rifliach reťaze a Mustafa sa briadkou a čiapkou podobá na komika Ali G-ho. Chalani sa radi bicyklujú, chodia po meste a lese, hrajú basketbal, majú svoje obľúbené značky a z nápojov uvádzajú zásadne tie nealkoholické. Heslo z ich webovej stránky: Mať všetko zdravo na háku. Na prvý pohľad bezproblémová partička ako z časopisu Bravo. Lenže dnes nie je dôvod uťahovať si z takého imidžu.
Vydavateľstvá, aj ich interpreti pochopili, že podstatnú kúpnu silu predstavujú deti. Hrať pre tínedžerov nie je nič potupné ani pre Vanilla Club, dokonca majú na to dôvody: „Finančná situácia na Slovensku je otrasná a ľudí, ktorí vyjdú zo školy, už trápia iné veci ako počúvanie hudby,“ hovorí Jellinek.
Hraniu obetovali úplne všetko. „Peniaze, aj každý jeden deň, až to vyzeralo nezmyselne,“ hovorí Mustafa. Za dva a pol roka, čo fungujú, odohrali 120 koncertov, vystupovali ako predkapela Iné kafe a teraz sú predskokanmi Horkýže slížov.
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
