Filmový svet gruzínsko-francúzskeho režiséra Otara Iosselianiho má výnimočné súradnice, vychádzajúce zo spoločných menovateľov zdanlivo vzdialených kultúr. Gruzínska pitoresknosť, formálna bohatosť a bukolická pohoda, schopnosť vychutnávať všetky dary bohato naložených stolov, priamo nadväzuje na gurmánsky vzťah k životu vo francúzskom štýle. Aristokratická veľkorysosť, zasadená do ošumelých interiérov dávnej pompy, voľne plynie do skromného, ale hravého života malých ľudí, akoby vystrihnutých z filmov Jacqua Tatiho. To všetko zjednocuje Iosselianiho vycibrený výtvarný vkus a schopnosť vytvárať na plátne tichú atmosféru pomaly plynúceho života. Objavuje v jeho detailoch krásu, humor i múdrosť.

Životný rytmus Vincenta, robotníka v miestnej chemickej továrni, plynie na prvý pohľad nezaujímavo. Opakuje sa každodenná cesta do práce, pofajčievanie pred bránou továrne, návrat domov, opravy chátrajúceho domčeka. Za nudným stereotypom však hravé oko režiséra odhaľuje čaro humorných schválností a drobných bizarných návykov. I fabrika jeho očami pripomína detskú skladačku s pobehujúcimi farebnými postavičkami obklopenými orchestrom tajomných zvukov. Vincent neprotestuje, nebúri sa proti stálym požiadavkám uťahanej manželky, ignorancii večne čosi majstrujúcich synov. A tak sa jedného dňa vezme a odíde. Najprv ide k starému otcovi. Ten ho vybaví peniazmi a adresou svojho priateľa, markíza Enza di Martina v Benátkach, kde absolvuje návštevu u markíza, podivne sa ukájajúceho hrou na klavíri. Tá je, rovnako ako potlesk z ulice, z playbacku. Vincent sa vracia domov bez drám a výčitiek, všetko pokračuje, akoby sa nič nestalo.

Putovanie Iosselianiho hrdinov nevedú racionálne rozhodnutia, dramatické zvraty neudržateľného protestu proti dovtedajšiemu spôsobu života. Rodia sa akoby mimochodom, z náhleho popudu. Podobne je to aj s Nicom z jeho predošlého filmu Zbohom, sladký domov (1999). Opúšťa rodičov a vydáva sa na skusy. Boccaciovské tulácke výlety jeho neveľmi výrečných hrdinov sú oblúkom, cez ktorý nám sprostredkúva svoje videnie života, poznamenané poučenou naivitou a schopnosťou povzniesť sa s ľahkosťou nad vecami. Jeho zmysel pre groteskno je evidentný už v prvých filmoch. V Pastorale (1976) necháva zaznieť sláčikový orchester i s harfou uprostred provinciálnej gruzínskej dedinky vysoko v horách. Z Tbilisi tam prichádzajú hudobníci a postupne vplývajú na život večne rozhádaných dedinčanov.

Veľkosť Iosselianiho mikroskopického pohľadu na život spočíva v jeho dôvere vo význam bezvýznamného. Dokáže uchopiť triviálnosť z prachu každodennosti a dať jej rozmer udalosti. Bezcieľne túlanie sa odrazu stáva cestou za ľuďmi, útržkami ich životov poskladaných do mozaiky, v ktorej môžeme hľadať odlesk renesančnej radosti z krásy, jednoduchosti a prostoty.

Autor: Viera Langerová