Kone na severe využívajú najmä na sťahovanie dreva v lesoch, no na juhu zapínajú vozy, ktorými zvážajú z polí úrodu.
Z jedného dvora vyjde žena, v ruke lano. Zavesí ho krave na rohy, druhou rukou tlačí bicykel. Kravu vedie na lúku do kopcov, kde ju nechá celý deň. „Ale sa zozimilo,“ prihovorí sa. Má na sebe rozopnutú teplákovú bundu, na hlave šatku, na nohách gumáky.
Typické pondelkové ráno, aké býva skoro v každej obci na severe Slovenska. Chlapi cestujú za robotou, ženy ostávajú doma a starajú sa o gazdovstvo. V piatok večer sa chlapi, ktorí robia na stavbách po celom Slovensku, niektorí aj v zahraničí, vrátia. Ženy im navaria na vyhnanie choroby bylinkový čaj.
Babka z Podbieľa, ktorá v živote nevidela počítač, má v okne dreveničky internetovú adresu, na ktorej ponúka ubytovanie. „Na severe sa doteraz zachovali niektoré zvyky. Pamätám si od detstva, že u nás sa všetky choroby liečili bylinkovými čajmi. Aj dnes si ľudia radšej navaria čaj, ako by šli k lekárovi,“ hovorí.
Na neďalekej Bielej skale žili kedysi mnísi. Zbierali liečivé byliny a dodnes tam rastú veľmi vzácne druhy. Bežne sa zbiera repík, ľubovník, čakanka, vo väčšine typicky oravských domácností je vždy navarený čaj. Babka hovorí, že aj jej manžel chodieval pracovať do zahraničia na stavby, vnuk dnes chodí na týždňovky do Čiech do pivovaru vo Veľkých Popoviciach.
Typický ranný obrázok z Oravskej Polhory. Muži idú za robotou a ženy vyvedú dobytok za dedinu na lúky. Vždy cestovali za prácou
„Slovensko, najmä sever, bolo vždy pohyblivé. Socializmus to zastavil, ale veľa ľudí stále chodieva na týždňovky mimo domova. V minulosti chodili ľudia zo severu často do sveta, niektorí vedeli až štrnásť rečí,“ hovorí známa etnografka Soňa Kovačevičová, ktorá ako vedecká pracovníčka dlhé roky skúmala život na Slovensku.
„Ak chceli robiť v zahraničí, museli sa naučiť v cudzom jazyku aspoň základnú terminológiu, ktorá sa neskôr rozvíjala. Do Nemecka chodili robiť aj za vojny, tam sa naučili po nemecky. Keď boli v Rusku v zajatí, učili sa po rusky. Ich prednosťou bolo, že sa vedeli dohodnúť aj v ruských dedinách, tak im poopravovali domy.“
Zo znalostí rečí neskôr veľa neostalo. Za komunizmu chodili robiť akurát do Čiech a do Ruska. Predtým však boli Kysučania a Oravci svetaskúsení ľudia a skúsenosti prinášali aj domov. Vo svete videli, kde sa čo stavia, a tak stavali aj doma.
Iný kraj, iné ulice
Väčšina slovenských dedín bola kedysi len jedna dlhá ulica. „Na Slovensku bol taký štýl. Dedina bola jedna ulica alebo námestie, popri ktorom stavali domy. Panstvo od 12. storočia podporovalo takúto výstavbu, ale architekti v 20. storočí všetko zmenili, vymysleli niečo nové,“ hovorí Soňa Kovačevičová.
Na severe však boli aj v minulosti domy roztrúsené. „Tam žili ovčiari a drevári. Usadzovali sa tam, kde im panstvo dalo miesto. Tieto dediny nemajú typické centrá. Keď sa za prvej republiky začali stavať školy, museli sa dohodnúť, kde školu postavia, kde bolo zovšadiaľ blízko. Niekedy deti aj tak šliapali do školy celé hodiny.“
V okolí obcí rachotia motorové píly, traktory, ktoré sťahujú drevo. V niektorých častiach stále používajú na sťahovanie dreva kone. Dostatok dreva na severe kedysi určil aj stavebný materiál, techniku stavania, dekorácie domov. Domy sú postavené zväčša bokom k ulici.
„V niektorých dedinách sa drevenice stavali veľmi blízko pri sebe. Stáli aj tri za sebou a v druhom rade ďalšie tri. V jednom dvore žilo aj šesť rodín a vždy sa vedeli dohodnúť. Dnes si to celkom neviem predstaviť, keď sa nevedia dohodnúť dvaja susedia, ktorí majú samostatné dvory,“ hovorí starosta oravskej obce Podbieľ Ján Sitek. V jeho dedine sa dodnes zachovali desiatky drevených domov. Väčšina ich majiteľov však býva v novších murovaných domoch. Drevenice prenajímajú turistom.
Komory pre mladých
Napriek tomu, že Oravci a Kysučania boli scestovaní, hoci drotári, ktorí chodili po celom svete, doniesli domov novoty, pretrvávali najmä na Kysuciach staré zvyky.
„Robili sme výskum rodiny a ešte v 50. rokoch mali ľudia v pamäti zaujímavé veci. Ak muž odišiel do Ameriky alebo za prácou do okolitých štátov a žena mala dieťa s jeho otcom alebo bratom, dieťa považovali za rodinu. Ale ak mala dieťa s cudzím, musela sa pratať preč. Pri domoch stavali komory, v ktorých bývala mladá rodina,“ hovorí Eva Kovačevičová.
Tehly priniesli megalomániu
Tradícia, že treba postaviť vedľa domu komoru, aby syn ostal bývať s rodičmi, aj keď sa ožení, ostala, aj keď sa začali stavať domy z tehál. Namiesto komôr sa začali stavať ďalšie poschodia. Odvtedy začali vyrastať na severe veľké mnohoizbové domy.
Väčšina rodín na severe stavala také veľké domy, že ich nevedeli využiť. „Aj dnes ľudia často bývajú v suteréne. Poschodia majú zariadené, ale pozakrývané igelitom, aby sa na nábytok neprášilo. Do horných izieb idú raz za rok vyprášiť igelity a povysávať koberce. Ale je to asi aj tým, že mladí poodchádzali. Teraz by niektorí privítali, keby mali menšie domy,“ hovorí Námestovčan Marian Kardo.
V minulosti bývalo ešte horšie. Mnohí, nezvyknutí na pravidelnú hygienu, postavili obrovský dom. Na prízemí nádherná veľká kúpeľňa, na druhom poschodí ešte väčšia. „Vošli sme do kúpeľne a vo vani repa. Postavili veľké domy, moderné kúpeľne, ale nevedeli ich využívať,“ spomína Eva Kovačevičová.
Južná dedina má centrum
Úplne inak vedia využívať svoje domy obyvatelia juhu Slovenska. Kedysi stavali hlinené domy otočené priečeliami do ulice. Tradícia sa vo väčšine prípadov dodržiava dodnes, dediny sa však menia – rozrastajú sa do strán. „Skoro všetky dediny na juhu majú všetko presné – námestie, škola, obchod a kostol sú vždy v centre. Ľudia z juhu cestovali po svete menej. Keď niekam išli, tak hlavne do Maďarska, tam nemali problémy dohovoriť sa. A na juhu bol o niečo archaickejší život,“ hovorí Eva Kovačevičová.
Dvere v kopci
Chľabu v okrese Nové Zámky zmietla pred vyše 160 rokmi veľká voda. Po nej si ľudia vyhĺbili do kopcov pivnice, v ktorých bývali, kým si nepostavili nové domy. Dnes je popri ceste v kopci plno dverí. Za nimi sú pivnice, v ktorých majú Chľabania zeleninu, víno.
Plyn nemajú v dedine dodnes, ale dreva spália v zime o polovicu menej ako na Orave. V každej druhej záhrade je fóliovník, na šnúrach visia montérky špinavé od hnoja. Z políčok ešte zbierajú posledné plodiny a uskladňujú ich. Na poliach sa skláňajú nielen muži, ale aj ženy.
Po dedine prechádza chlapík na malom traktoríku. Ide po drevo. Tí, čo nemajú traktor, chodia s prívesnými vozíkmi, má ho každé druhé auto. „Na jar a na jeseň sú vozíky využité každý deň,“ vraví jeden Chľaban. Tvrdí, že aj dnes chodí dosť ľudí do fabrík v Maďarsku, napríklad do Philipsu, do Suzuki, ale viac tam chodia za kultúrou. „Komárňania a Štúrovčania chodia kupovať cez most ponad Dunaj do Maďarska knihy, do stánkov časopisy, mladí chodia do Györu do nového kina, divadla, občas aj na kúpalisko. Takže maďarskú kultúru veľmi cítiť.“
Do Viedne s mravčími vajíčkami
Typické ulicové dediny s dôležitými budovami v centre sú aj na Záhorí. Láb ležiaci neďaleko Malaciek je ako príkladná ulicová dedina aj v etnografickom atlase. Domy postavené zväčša na šírku do ulice, niektoré sú v strede priechodné, v „tuneloch“ kedysi stávali vozy, dnes autá.
Dobrá zem bola vždy predurčená na poľnohospodárstvo. Vedľajší Plavecký Štvrtok má však zem veľmi neúrodnú.
Ľudia zo Štvrtka chodievali za prácou do Viedne, často dochádzali peši. Niektorí robili v Bratislave, preto bola dedina dosť rýchlo pomeštená. Do Viedne vozili mravčie vajíčka na kozmetiku aj na vtáčí zob. V lese rozprestreli veľké plachty, mravce na ne nanosili vajíčka, ktoré z plachty nasypali do nádob. Do Rakúska chodia miestni robiť aj dnes. Zväčša načierno. Rakúski colníci a policajti dávajú veľký pozor na autá, v ktorých sú montérky.
Zmena nebude
Veľké rozdiely medzi severom a juhom trvajú. Aj v minulosti, aj dnes sa hore jedáva viac zemiakov a dolu si občas dajú aj kačicu či hus. Politické rozdelenie je viac ako výrazné. Na severe slovenské nacionalistické strany, na juhu maďarská strana. Stále sú veľké rozdiely aj vo výstavbe, aj v správaní ľudí.
„Rozdiely medzi severom a juhom sa úplne nezmažú. Rastlina, ktorá rastie v Tatrách, má iné osvetlenie, inú pôdu, inú vlahu ako rastlina na juhu. To platí aj o človeku, to nemožno vygumovať,“ hovorí Soňa Kovačevičová.
