Rekord v tomto smere, počtom i časovo, držia St. Louis Blues, ktorí doteraz vystriedali v bránke päť mužov, pričom ich jednotka Brent Johnson nechytal pre zranenie ešte ani minútu. Na opačnom konci sú New Jersey Devils, v ktorých bránke odchytal Martin Brodeur sedemnásť zápasov bez minúty vystriedania až do soboty 23. novembra, keď prvý raz nastúpil náhradník Corey Swab. Bolo iba otázkou času, kedy dá tréner Pat Burns Brodeurovi možnosť oddýchnuť si. Kdeže sú časy „večných“ brankárskych šnúr v podaní klasikov ako Glenn Hall, Terry Sawchuck, Jacques Plante či Tony Esposito.
Sledovaný post
Ak platí pre NHL nejaká jasná pravda, tak je to nepochybne axióma, že bez dobrého brankára sa nedá myslieť na úspech v Stanleyho pohári. Posledným príkladom v dlhom rade sú Dominik Hašek a Detroit Red Wings. Brankársky post je preto v NHL veľmi sledovaný a z toho dôvodu náročný nielen fyzicky, ale aj psychicky. Odolať tlaku súpera a burácajúceho publika nedokáže hocikto. Preto sú dobrí brankári tradične najvyhľadávanejším artiklom, s ktorým sa spájajú vyššie, ba až najvyššie ašpirácie každého klubu. Nech je v tomto smere príkladom znovu Detroit, ktorý na obhajobu trofeje z vlaňajška angažoval Curtisa Josepha, najlepšieho z voľných agentov brankárov na predsezónnom hráčskom trhu.
Diskutabilné hodnotenie
Osobitnosť postavenia brankárov zvýrazňuje aj kontroverznosť ich štatistického hodnotenia, ktoré sa odvíja od niekoľkých merateľných faktorov, ako je počet odohratých zápasov (minút), počet zásahov, počet inkasovaných gólov a štatistický priemer úspešných zásahov. Lenže štatistika nám nepovie veľa o brankárovi ako psychickej opore mužstva, o tom, že dva-tri skvelé zákroky v zlomových momentoch kritických zápasov môžu mať pre mužstvo a konečný výsledok väčší význam než desať-dvadsať zásahov v radovom dueli uprostred sezóny. Rovnako je rozdiel, či má brankár úspešný zákrok, keď sa jeho mužstvo bráni v presilovke, alebo keď sa hrá v plnom počte. A ako napríklad hodnotiť brankára Atlanta Thrashers Milana Hniličku, ktorý má štatistiku 0-0-9-0, pričom jeho výkony za deravou obranou vôbec nie sú také zlé, ba často zachránil svoje mužstvo pred väčšou pohromou?
Elitná spoločnosť
Zo spomínanej sedemdesiatky brankárov dosiaľ za sedem týždňov ligy deväť odchytalo viac než tisíc minút čistej hry. Pri priemere dvadsať odohratých zápasov (cca 1200 minút, ak nerátame predĺženia) to znamená odchytanie zhruba troch štvrtín celkového hracieho času. Z týchto gólmanov stál dosiaľ najdlhšie v bránke Nikolaj Chabibulin z Tampa Bay Lightning (1197 minút), ktorý zaznamenal zároveň najviac víťazstiev – dvanásť. V zásade sa dá povedať, že táto brankárska deviatka plus traja či štyria ďalší gólmani sú jasnými jednotkami vo svojich mužstvách. Je to prípad Martyho Turca (Dallas), Kevina Weekesa (Carolina), Jocelyna Thibaulta (Chicago), Marca Denisa (Columbus), Felixa Potvina (Los Angeles), Patricka Roya (Colorado), Dana Cloutiera (Vancouver), Patricka Lalimeho (Ottawa), spomínaného Martina Brodeura a niektorých iných. Ďalších jedenásť brankárov odchytalo viac než približnú polovicu hracieho času, t. j. 600 minút s priemerom pod 2,5. Dohromady týchto plus-mínus dvadsať mužov tvorí súčasné elitné jadro brankárov v NHL.
Mladí sa presadzujú
Oproti vlaňajšku je v ňom badateľný výraznejší posun v prospech mladšej brankárskej generácie. Mená ako Turco, Denis, Cloutier, Nabokov, Lalime, Hurme, Fernandez, Roloson či Giguere sú pomaly, ale isto spomínané častejšie než Roy, Kolzig, Richter, Osgood alebo Dafoe. Marty Turco je v tomto zmysle výrečným príkladom: miesto jednotky mu v tejto sezóne musel v Dallase uvoľniť legendárny Ed Belfour. A Turco sa okamžite stal oporou svojho tímu – Dallas je dosiaľ najlepším mužstvom NHL v sezóne a Turco brankárom s jednoznačne najlepším priemerom (1,68) spomedzi brankárov nad tisíc odchytaných minút.
Samozrejme, pravidlo čím lepšia brankárska jednotka, tým lepší výkon mužstva nemožno absolutizovať, najmä po siedmich týždňoch súťaže. V tomto zmysle to platí zatiaľ iba v Dallase a v Tampa Bay, kým pri ostatných vedúcich tímoch divízií je skôr prednosťou výkonnostná vyrovnanosť dvoch brankárov (Minnesota, Boston, Philadelphia). V prípade už spomínaného mužstva St. Louis Blues, vedúceho tímu Centrálnej divízie, neplatí ani toto.
Opačný pól
Na opačnom póle je súvislosť medzi slabšími výkonmi brankárov a podobnými výkonmi mužstva očividnejšia. To sú aktuálne prípady Atlanty, Islanders, Buffala, Calgary, Phoenixu, čiastočne aj Nashvillu a San Jose. Buffalo a Phoenix už dali šancu brankárom, s ktorými pred sezónou vôbec nerátali (Ryan Miller, resp. Patrick DesRochers), Atlanta dokonca kúpila minulý týždeň ako novú jednotku Byrona Dafoa. Islanders a Calgary nehrajú dobre aj preto, lebo ani ich jednotky Osgood, respektíve Turek v tejto sezóne nijako neoslňujú. V istom zmysle to platí aj o vlaňajšom držiteľovi Vezina Trophy Jose Theodorovi (Montreal), ktorý do tejto sezóny vykročil dvoma šesťgólovými prídelmi na domácom ľade a odvtedy sa nie a nie chytiť (priemer 3,29 pri 639 minútach), čo sa ukazuje aj na nevyrovnanosti výkonov jeho klubu.
V niektorých mužstvách došlo či dochádza k výmene pozícií z dvojky na jednotku (najvýraznejšie v Carolina Hurricanes medzi Weekesom a Irbem), v ďalších sa výkonnostný rozdiel či predurčenosť brankárskych pozícií často stiera (napríklad Theodore – Hackett/Montreal, Čechmánek – Esche/Philadelphia, Turek – McLennan/Calgary, Dunham – Vokoun/Nashville, Luongo – Hurme/Florida, Osgood – Snow/Islanders). Osobitnou kapitolou sú New York Rangers, kde posun dvojky Dannyho Blackburna do pozície jednotky súvisí nielen so zranením Mika Richtera, ale aj s úsilím trénera Trottiera konečne zapáliť iskru v mdlom mužstve plnom multimiliónových hviezd.
Autor: Igor Otčenáš(autor je hokejovým publicistom)
