Karnasová, Edita Borsová/Bibiana Ondrejková a ďalší * Premiéra 16. a 18. 11. 2002
Sen noci svätojánskej je titul lákavý i odradzujúci zároveň. Je to Shakespeare, je to o láske, ale s čo s tým množstvom postáv, škriatkov i bohov, ktoré nám autor v tejto hre nechal túlať sa nočným lesom? Kto sa má v nich vyznať? Režisér Marián Pecko prišiel do Trnavy s ambicióznym, výrazným výtvarným konceptom scénografa Pavla Andraška a kostýmovej výtvarníčky Evy Farkašovej. Ich videnie je pôsobivé.
V Aténach sneží, mladí Aténčania sú oblečení ako zlatá mládež tridsiatych rokov na lyžovačke, po úteku z mesta milenci zmámení vôňou svätojánskej noci odhadzujú zo seba zimné šaty i predsudky. Tráva síce zostala zelená, ale horizont mení farby ako chce. Uprostred sa nachádza akési kruhové pieskovisko, na ktorom sa spoločne hrajú bohovia i ľudské deti. Na obzore sa dvojica tanečníkov pokúša udržať si vratkú rovnováhu v kruhovom výreze do oblohy. Na toto všetko sa pekne díva. Z hľadiska čitateľnosti jednotlivých situácií i celkového príbehu však režisér divákom úlohu vyznať sa v naháňačke priveľmi neuľahčil. Inscenácii chýba sem-tam iskra, žiadalo by sa viac živelnosti či spontánnosti.
Marián Pecko totiž aj s hercami narábal tak trochu ako s bielymi loptičkami na zelenom golfovom ihrisku. Ani pôsobenie aténskeho kniežaťa Thesea skríženého s Oberonom, kráľom škriatkov a víl, či Titanie/Hyppolity nevniesli jasno do toho, čo kto chce a čo práve robí. Riešenie takmer vždy spornej remeselníckej scény nezaprie bábkovú skúsenosť režiséra. Milé štylizované postavičky predvádzali milé štylizované kúsky.
Sen noci svätojánskej je vždy výzvou pre mladých hercov. Nádejou trnavského divadla sa zdá byť Ladislav Hrušovský, ktorý rolu mladého šľachtica Lysandra odohral so žiadaným nadhľadom. Demetrius (Boris Zachar) ako jeho protivník bol o niečo strnulejší, ale taký asi aj chcel byť. Jedna z krásnych shakespearovských komediálnych postáv - nemilovaná Helena - bola zverená Bibiane Ondrejkovej v alternácii s Editou Borsovou. Aj Edita Borsová, napriek menšej skúsenosti s prácou na veľkom javisku, dokázala dať postave svojský charakter. Istý deficit prirodzenosti prejavovala predstaviteľka Hermie, Andrea Karnasová. Je to možno predsudok, ale od Oberonovho škriatka Puka (Roman Féder) som čakala väčšiu pohyblivosť. Zdĺhavé pesničky nepridávali inscenácii rytmus, skôr ho z neho vyhadzovali. Najväčším problémom zostalo teda to, že celá inscenácia šla dolu kopcom ako v lete na saniach, aj preto, lebo veršovaný text robil problémy takmer každému. Ale ambíciu, vizuálnu efektnosť ani mladistvý šarm tomuto snehu svätojánskej noci uprieť nemožno.
