Dominique Blanc a Jean-Pierre Léaud.

FOTO - REUTERS

Film sa bude premietať v rámci Medzinárodného filmového festivalu Bratislava v sekcii Európsky film 30. 11. o 23.00 h a 2. 12. o 17.00 h

Pornofilmom ide o to, aby publikum fyzicky vzrušili, mojim filmom nie, tak svojho času bránila francúzska režisérka Virginie Despentes svoj surový ženský triler Baise-moi! Naozaj: pri jej erotických scénach sú diváci skôr primrazení k sedadlám než vzrušení. Bertrand Bonello tvrdí, že oveľa obscénnejší je simulovaný sexuálny akt. Mnoho televíznych programov mu pripadá zvrhlejších. Inými slovami: obscénne je pokrytectvo - takzvané „bleskové“ či „explozívne“ reportáže o zväčšených prsiach, lákavé plagáty na spodnú bielizeň Palmers či sporo oblečené moderátorky hudobných staníc.

Od polovice deväťdesiatych rokov sa francúzski filmári snažia prelomiť tabu, vrátiť sex do všedného života a ukázať ho ako znak našej identity. Filmy ako Pornografický vzťah či Intimita sa považujú za umelecké, nakrútené múdrymi ľuďmi. Bertrand Bonello pokračuje v tejto línii a zároveň ju komentuje - tým, že proti vysokej kultúre autorských filmov postaví subkultúru výrobcov pornošiek.

„V tej scéne nevydáš ani hlások,“ pripomína režisér herečke, ktorá tak či tak nemá veľa textu, v Bonellovom filme Pornograf. Ale keď už kamera beží, vstúpi do veci producent. „Nepočujem ťa, Jenny,“ vykrikuje nervózne. Herečka začne vzdychať. Režisér zamyslene sedí a nepovie ani slovo.

Jeho „pornograf“ sa volá Jacques Laurent a hrá ho Jean-Pierre Léaud, kmeňový herec Truffauta a Godarda. Jacques kedysi nakrúcal diela s gestami nemých filmov, surreálnymi experimentami, pasoliniovsky lascívne. Jeho filmy sa volali Nizza - zvrátené mesto alebo Hotel malých dievčatiek. Keď sa v osemdesiatych rokoch rozšírili pornovideá do domácností, nároky na tento typ produkcie sa zmenili a jemu sa už nikdy nepodarilo vydupať z niekoho rozpočet na projekt Zviera.

Až teraz súhlasil, že nakrúti ešte tri filmy. Pornopriemysel chce už medzitým vyzerať cool, a tak sa občas celkom rád vyzdobí umeleckými menami. Kameraman sa síce nadchýna Jacquovým, inak zabudnutým, „inovatívnym štýlom“, ale producent ho už na druhý deň prosí, aby „nenakrúcal sprostosti“. Jacques sem zrazu nepatrí. Nenápadný, v staromódnych handrách a v trošku mastných polodlhých vlasoch väčšinou len letargicky postáva ako duch tvorivého umelca, čo dumá nad jedinou scénou vo dne-v noci a pornoherečke hovorí: „Nepokúšaj sa vzbudzovať city. Ja si ich už nájdem.“ V súkromí sa mu však city postrácali.

So svojou družkou nežije a roky už nehovoril so svojím synom Josephom. Joseph navrhne na študentskom zhromaždení, aby študenti na protest mlčali, lebo tak to bude najsilnejšie, a tak Jacques žiada od pornoherečky ticho pri sexuálnej scéne. Nakoniec dá rozhovor novinárke, ktorú po celý čas odháňal, a v ňom vyhlási svoje pornofilmy za subverzívny príspevok k študentskej revolte proti meštiactvu v máji 1968.

Bertrand Bonello nakrútil provokačný, poetický, tichý, len trošku rozvláčny film. S pribúdajúcimi minútami je jeho atmosféra predsa len únavná. Happy end sa, pochopiteľne, psychologicky veľmi nevydaril. Ako najpoctivejšie, najkrajšie a najsmiešnejšie vám zostanú v pamäti práve scény z výroby porna. Napríklad, keď lístočky pripichnuté pripináčikmi na tabuli znázorňujú dej a ktosi hovorí, že na jednom mieste lístok chýba. A ktosi iný povie: „Sem hodíme nejaký sex.“