Skupina Kryštof. Líder Richard Krajčo uprostred. FOTO - EMI
Hovorí sa o nich, že sú nástupcami českej skupiny Lucie, ale ich pesničky majú od štadiónových popevkov ďaleko. Hudba ostravskej skupiny Kryštof by sa dala opísať ako stretnutie Dana Bártu s Bonom Voxom, ktorí si spolu vyrazili do baru. Spievanie a skladanie však nie je hlavnou náplňou jej lídra RICHARDA KRAJČA, ktorý sa aj napriek úspechom s Kryštofom nevzdal herectva a v súčasnosti skúša v pražskom Národnom divadle.
Jeho hlavným prístavom zostáva stále domovská Ostrava. „Čo sa týka hudby, nie je nutné odchádzať z menšieho mesta do metropoly. Ja som odišiel kvôli divadlu. V súčasnosti som hercom na voľnej nohe a najlepšie ponuky prišli z Prahy,“ vysvetľuje v telefonickom rozhovore pre SME líder skupiny Kryštof, ktorá na jeseň vydala v poradí druhý, kritikou dobre hodnotený album V siločarách.
Dávnejšie ste povedali, že herectvo znamená pre vás viac ako hudba. Platí to stále?
„V súčasnosti sú vo mne obe veci vyrovnané. V Kryštofovi skladám väčšinu piesní a hudbu chápem ako výpoveď, zatiaľ čo herectvo je neopísateľná magická vec. Pre povinnosti v skupine ho musím trochu obmedziť. Aj preto som odišiel zo stáleho divadelného angažmánu.“
Divadlo, hudba a naopak. To si neviete vybrať?
„Je to ťažké. Náš patrón Jarek Nohavica mi hovorí, že teraz musím hrať, skladať, vraj máme šancu, ktorá už druhýkrát možno nepríde. Na divadelnom festivale v Plzni mi však český hudobný kritik Jiří Černý povedal, že by som sa mal už radšej vykašľať na hudbu a venovať sa divadlu. Som medzi dvoma mlynskými kameňmi a zatiaľ sa to snažím skombinovať tak, aby to bolelo čo najmenej.“
Vaše texty mi trošku pripomínajú Dana Bártu a zo slovenských autorov tandem Ursiny/Štrpka. Máte v sebe básnickú ambíciu?
„Často sa stretávam s divadelnými textami, ktoré sú aj poéziou.“
Napríklad akými?
„Shakespearovými. Aj preto mám rád básne. Chcel by som, aby moje texty mohli fungovať aj bez hudby a mali rovnakú silu, aká vychádza z pesničky. Niekto tvrdí, že sa iba hrám so slovami a výsledok nedáva zmysel. Ale iným sa zase páči, že sú tie texty voľné a dajú sa vyložiť rôznymi spôsobmi.“
Kryštof nemá ľahký život. V česko-slovenskej hudobnej relácii Ladí-neladí vás kritizovali, že sa ženiete za kariérou. Ako ste sa pritom cítili?
„Bolo to po prvýkrát, čo sa do nás ľudia obuli. Dovtedy sme mali výborné ohlasy, aj u kritikov. Vyčítali nám, že sme vydali album bez toho, aby sme sa vláčili päť rokov po zapľuvaných kluboch. Rozhodli sme sa pre druhú cestu - pracovali sme na sebe v skúšobni. Ale pred kamerami sme si to odskákali.“
Myslíte si, že ste si takú studenú sprchu nezaslúžili?
„Nie. Dnes nemusíme všetci začínať v undergrounde.“
Dáte na názor kritikov?
„Hudobným novinárom a dramaturgom rádií ste podozriví, ak vaša hudba nezodpovedá ich vkusu. Naša skupina nikdy nefungovala na báze kamarátšaftu. Myslím, že dnes u nás málokto hovorí tak nahlas o tom, čo sa mu nepáči, a nielen v šoubiznise, ako my.“
O akých veciach hovoríte?
„Napríklad o ponižujúcom plejbeku v televízii. České skupiny často hovoria o tom, že by sa s tým malo niečo urobiť, ale nakoniec aj tak na obrazovke nemo poskakujú a kričia: ľudia, kúpte si náš nový album! Naša kritika sa v televízii nepáčila, ale dnes nám dramaturgovia vopred oznamujú, že v ich programoch môžeme hrať naživo. Žiadny zdatný hudobník by nemal v televízii opíjať ľudí rožkom. Nemyslím si, že som geniálny spevák, skôr len taký vybrnkávač. Svoj hlas ovládam tak akurát, ale aj tak to, čo viem, predvediem vždy naživo.“
Čo vás v Čechách rozčuľuje okrem šoubiznisu?
„Televízia Nova, vrchol nevkusu, ktorá diktuje, čo si má kto myslieť a ako má žiť. My sa na tom nechceme zúčastniť.“
Ako protestujete?
„Odmietli sme ísť aj na Grammy, lebo si nemyslým, že by sa mal tento program vysielať v tejto televízii. Takisto ignorujeme český bulvár.“
Takže ste si kritizovaním vystavali vlastný životný priestor?
„Keď sa niekto ocitne v určitom postavení, mal by nahlas hovoriť o veciach, ktoré sa mu nepáčia. V českom šoubiznise je človek rád, že sa z neho stane načas hviezdička a celý sa trasie, že dostáva peniaze. Každý si tu stráži svoje koryto a všetko je to zaranžované tak, aby sa nikto neurazil. Ale umenie by malo vyvolávať reakcie.“
Keď ste začínali, vymysleli ste si kreslenú postavičku menom Kryštof, večného stratenca, ktorého ničí celý svet, a nazvali ste tak aj skupinu. Ako sa má dnes?
„Je naštvaný, ale má už aj veľa priateľov. Predtým nemal nikoho, iba sedem chalanov, ktorí mu dali šancu žiť. Keď pieseň o Kryštofovi občas hráme, tak k nemu cítim akúsi nostalgiu. Je mi ho ľúto. Vidím ho, ako som ho nakreslil - maličkého otrhanca, ktorého nikto nemá rád.“
