Ján Kroner a Zuzana Mauréry v novom slovenskom koprodukčnom filme Quarttétto, ktorý bude mať premiéru 5. decembra. FOTO – MFF
Slovensko
Slovenská kinematografia sa odrazila od dna. Vyhlasujú to predstavitelia Slovenského filmového ústavu, ktorí tvrdia, že uplynulý rok možno dokonca považovať za prelomový. V štádiu realizácie sa momentálne nachádza vyše desať filmov, Slovensko má menšinový podiel aj v štyroch českých projektoch. Slovenským producentom sa podarilo dostať na plátna päť nových filmov, čo je najviac za posledných desať rokov. Niektoré z nich sa v návštevnosti vyrovnali americkým filmom.
Producent Marián Urban však upozorňuje na schizofrenickú situáciu, pretože v tomto roku stroskotal podľa neho zatiaľ najlepšie pripravený audiovizuálny zákon ako základ systémovej zmeny v oblasti podpory a rozvoja audiovizuálnej tvorby a priemyslu na Slovensku.
„Súčasný stav a najmä podmienky slovenskej filmovej tvorby sú choré,“ hovorí Marián Urban, ktorý okrem iného produkoval aj Nvotove Kruté radosti. „Neexistuje príklad v civilizovaných krajinách susediacich so Slovenskom, ani na západ od rieky Moravy, kde by bol systém filmovej a audiovizuálnej kultúry a podnikania v takej úbohej a ponižujúcej situácii. V žiadnej z krajín, ktoré sa označujú za kultúrne vyspelé a ekonomicky ako-tak stabilné a ku ktorým sa Slovensko verejne hlási, sa nenakrúcajú priemerne dva celovečerné hrané filmy pre asi päť miliónov obyvateľov. A je úplne jedno, či sa porovnávame s krajinami ako sú USA, Francúzsko, alebo Rakúsko, Fínsko, či Island.“
Do kinematografie prúdia aj isté zdroje zo slovenských štátnych a verejnoprávnych zdrojov (Ministerstvo kultúry SR a Slovenská televízia), no podľa Urbana ich celkový sumár možno porovnávať len s krajinami, ktoré nemajú s Európskou úniou nič spoločné a najbližších päťdesiat rokov ani nič nebudú mať.
Záber z animovaného filmu Fimfárum Jana Wericha, ktorý bude mať vo štvrtok českú premiéru. FOTO - IDNES.CZ
Čechy
Porovnanie s Českou republikou je na prvý pohľad blízke - no s pripomenutím faktu, že v Čechách vzniká štvornásobne viac filmov. Aj tam štátny a verejnoprávny sektor podporuje kinematografické projekty neveľmi výdatnými výnosmi z predaja licencií starších českých filmov, korunovým odvodom z kinodistribúcie a koprodukčnou tvorbou Českej televízie. A hoci tento systém nesie príznaky živelnosti, samotný český trh, kinematografická tradícia, servisný a reklamný audiovizuálny boom umožňujú dnes hovoriť o úspešnom audiovizuálnom priemysle aj v európskom kontexte a so skvelými umeleckými a diváckymi úspechmi.
Povedľa Českej televízie bol najväčším zdrojom na tvorbu nových filmov Štátny fond kinematografie, ktorý uvoľnil za uplynulý rok okolo 60 miliónov českých korún. „Zdroje však vysychajú,“ hovorí Pavel Strnad, producent filmov Rok diabla či Návrat idiota. „Budúci rok to má byť opäť menej. Snažíme sa o zmenu zákona, ktorý je už v legislatívnom pláne ministerstva kultúry. Do parlamentu sa však dostane asi až o dva roky.“
Jednou z ciest českej kinematografie sú silné zahraničné koprodukcie, čo je napokon aj slovenskou cestou. Takmer každý trochu ambiciózny slovenský film vzniká v koprodukcii s českými partnermi. „Cesta slovenskej kinematografie do európskych audiovizuálnych kontextov vedie len cez vytvorenie a etablovanie porovnateľného audiovizuálneho systému a podporných programov, aké existujú v úspešných „malých“ krajinách európskej únie,“ hovorí Marián Urban.
