ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Na severnom brehu rieky Ohio v Indiane leží Evansville, kde býva päťdesiatdvaročný David Williams a kde kotví riečne lodné kasíno. Počas niekoľkých rokov hrania tu Williams, štátom platený audítor, ktorý zarobí ročne 35-tisíc dolárov, prehral približne 175-tisíc dolárov.
Hrať začal až vo chvíli, keď mu kasíno poslalo kupón na hranie v hodnote dvadsiatich dolárov. Williams zašiel do kasína, prehral darovanú dvadsiatku a odišiel.
Pri druhej návšteve prehral osemsto dolárov a kasíno mu ako dobrému zákazníkovi vystavilo „zábavnú kartu“. Za skonzumované jedlá a nápoje mu na ňu pripisujú plusové body a okrem toho umožňuje vedeniu kasína sledovať svoje hráčske aktivity.
Pre Davida Williamsa sa však návštevy kasína zmenili na niečo, čomu sám hovorí „elektronické morfium“. Keď prehral 5000 dolárov, povedal si, že s hraním skoncuje hneď ako ich vyhrá späť. Ale aj keď v jednu noc vyhral 5500 dolárov, neprestal s tým.
V roku 1997 prehral za dve noci na jedinom hracom automate 21-tisíc dolárov. V marci 1997 už bola jeho strata 72 186 dolárov. Občas hral na dvoch automatoch naraz a celú noc. Do piatej ráno, kým kasíno nezavreli. Potom vystúpil na breh a o štyri hodiny, len čo otvorili, už bol zase späť.
Teraz sa s kasínom súdi s odôvodnením, že ho nemali nechať hrať, museli predsa vedieť, že je závislý, že má problém.
V marci 1998 prihlásil Williamsa jeden z priateľov na liečenie závislosti a riaditeľstvu kasína napísal oficiálny list, v ktorom ho informoval, že Williams má problém s gamblerstvom.
Kasíno zaradilo Williamsovu fotku medzi gamblerov so zakázaným vstupom s tým, že do herne ho nesmú pustiť dovtedy, kým nepredloží potvrdenie od psychiatra či od lekára. Napriek tomu však kasíno Williamsovi ďalej posielalo pozývacie listy a výhodné ponuky. A Williams vďaka svojej „zábavnej karte“ chodil do kasína bez problémov ďalej. Hral a nikto si ho ani nevšimol.
Preto sa teraz s kasínom súdi, lebo „aj keď vedelo, že je beznádejne závislý, ďalej ho lákalo hrať a snažilo sa ho presvedčiť na hazardné správanie proti jeho vôli“. Je však sporné stanoviť, aké veľké „lákanie“ je potrebné v prípade závislého gamblera a čo si ozaj želá jeho vôľa.
Lekárske príručky opisujú „patologické hráčstvo“ ako túžbu ani nie tak po peniazoch, ako po euforickom riskovaní v snahe získať nečakané bohatstvo. Patologickí gambleri často prejavujú pokrútené myslenie (zapieranie, povery, prehnaná sebadôvera), klamú priateľom i rodine. Aby zakryli, čo robia, uchyľujú sa ku krádežiam či spreneverám a v snahe vynahradiť straty investujú čím ďalej viac a riskantnejšie.
Je však znepokojivé, že spoločnosť klasifikuje ako lekársky problém stále väčší počet porúch správania – často definovaných ako závislosť – ktoré predchádzajúce a prísnejšie generácie vysvetľovali ako slabosť vôle. A to, čo predtým bolo jednoducho nedostatkom charakteru či morálnym zlyhaním, je naraz v očiach spoločnosti preklasifikované na „poruchu osobnosti“ či „psychickú poruchu.“ Ale dispozície k tejto „psychickej poruche“ má prinajmenšom niekoľko miliónov Američanov, ktorí pre „nezvládateľné nutkanie“ nedokážu zodpovedne hrať a investovať, rovnako ako alkoholik nedokáže včas prestať.
Môže to byť malá časť populácie, ale vytvára veľké more starostí sama sebe a hlavne svojím blízkym. Gamblerstvo bolo vždy bežnou súčasťou amerického života, ale okrem toho, že sa pokladá za hriech, prípadne spoločenskú či dokonca psychickú chorobu, stáva sa z neho navyše ešte spoločenská politika, pretože najväčším podporovateľom gamblerstva v Amerike je sama vláda.
Štyridsaťštyri amerických štátov má vlastné lotérie, 29 má kasína a väčšina z týchto štátov je do istej miery závislá – aké príhodné slovo, pokiaľ ide o gamblerstvo – od príjmov z hrania. Je celkom možné, že žaloba Davida Williamsa aspoň niečo zmení. Ale radšej sa na to veľmi nespoliehajte. Newsweek, čtk
