FOTO - ARCHÍV
„Bola to len krátka prechádzka v rozkvitnutej aleji, nesplnený sľub, úsmev, ktorý odumrel,“ hovorí o svojom živote hlavná postava jednej z najslávnejších drám Eugéne Ionesca Kráľ zomiera. Keď dramatik pred šiestimi rokmi v Paríži zomrel, vedelo sa, že odchádza jedna z najväčších osobností divadla dvadsiateho storočia. Eugéne Ionesco sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi, 26. novembra 1912 v juhorumunskom meste Slatina ako syn Rumuna a Francúzky.
Ionesco vyrástol v Paríži, no roku 1925 sa s celou rodinou vrátil späť do Rumunska. Tam začal počas štúdií pracovať ako učiteľ francúzštiny a literárny kritik. Ako dvadsaťdvaročný vydáva polemicko-kritickú esej s názvom Nie. Vyrovnáva sa v nej s celou rumunskou literatúrou, zväčša ironicky a veľmi osobne.
Neváha vyzdvihnúť vlastné mimoriadne schopnosti, ktoré sa v obmedzených hraniciach nemôžu rozvinúť: „Keby som bol Francúzom, asi by som bol geniálny.“ Čoskoro mohol toto vyhlásenie verifikovať: v roku 1938 dostal štipendium francúzskej vlády a odvtedy žil s menšími prerušeniami v Paríži. Písal najmä drámy, ale aj rozhlasové hry, scenáre, poviedky i teoretické úvahy o divadle.
„Vytrhnúť divadlo z medzipriestoru, ktorý nie je ani filozofia, ani literatúra, znamená vrátiť mu znova jeho miesto a vlastný priestor. Umelecké triky sa nesmú ukrývať, ale musia sa vystaviť, bezohľadne odhaliť a vykázať. Grotesku a karikatúru treba radikálne posilniť a postaviť ako protiklad k vyblednutej duchaplnosti salónnej komédie. Už nijaké salónne komédie, ale frašky, nanajvýš parodické preháňanie. Áno, humor! Ale burlesknými prostriedkami. Komickosť tvrdá, prehnaná, bez jemnosti. Už ani nijaké dramatické komédie, ale návrat k neznesiteľnosti. Všetko hnať až do paroxyzmu, tam, kde sa otvárajú zdroje tragickosti. Vytvoriť drámu pôvodnej mohutnosti: pôvodne mohutná komika stojí vedľa pôvodne mohutnej tragiky,“ vyhlasoval Ionesco v roku 1957.
V tom čase už bol uznávaným predstaviteľom absurdného divadla. Na prvý pohľad ploché, banálne, opakujúce sa schémy, odosobnené charaktery bez sociálnych väzieb a zväzkov, často bezmenné alebo so symbolickým menom vytvárali v divadle priestor pre obraznosť, alegóriu a abstrakciu.
Povojnová nálada dezilúzie a skepticizmu sa objavila aj u ďalších dramatikov nefrancúzskeho pôvodu žijúcich v Paríži - Arthur Adamov sa narodil na Kavkaze, Samuel Beckett v Dubline, Fernando Arrabal v Maroku. Aj keď nevytvorili formálne združenie, zdieľali vieru, že ľudský život nemá nijaký cieľ a že už neexistuje zmysluplná komunikácia.
„Divadlo absurdity je niečo, čo nemá význam a zmysel,“ napísal Ionesco. „Ak je človek odpútaný od svojich náboženských alebo metafyzických koreňov, je stratený, všetkým jeho činom chýba zmysel, sú neužitočné a utlmené.“
Absurdné divadlo sa vyrovnávalo s vyprázdnenosťou jazyka a všetkým, čo s tým súvisí: najslávnejšie Beckettove Čakanie na Godota malo francúzsku premiéru roku 1953. Tri roky predtým sa už hrala Ionescova Plešatá speváčka. Jej autor sa vtedy učil po anglicky, a to sa prejavilo predovšetkým v učebnicových konverzačných schémach, paródiách fráz a klišé, ktoré sú postavám manželov Martinovcov, ktorí prišli navštíviť manželov Smithovcov, vkladané do úst bez akýchkoľvek súvislostí. Až nadšenie uznávaných autorov, akými boli Jean Anouilh či Raymond Queneau krátko po uvedení hru a jej autora preslávilo. Tieto časy s dneškom spája malá kuriozita: Plešatá speváčka sa v maličkom Théâtre de la Huchette v parížskej Latinskej štvrti nepretržite hrá dodnes!
K svetovej dramatickej klasike patria aj nasledujúce Ionescove hry: Lekcia, Stoličky, Nový nájomník, Nenajatý vrah, Nosorožec, Kráľ zomiera, Chodec vzduchom či shakespearovská parafráza Macbett.
Napriek tomu, že absurdná dráma vylučuje konkrétne politické postoje, Ionesco sa účasti vo verejnom živote nevyhýbal. Zaujímal sa o svoju vlasť, kritizoval Ceausescov režim, načo diktátor zakázal uvádzanie jeho hier.
„Písal som politické hry,“ vyznal sa dramatik v roku 1977. „Ale nerobím to spôsobom, aký sa páči ideológom. Ukazoval som zlo, ktoré zúri v tisícich rôznych spoločenských zriadeniach v rôznych formálnych prejavoch. Ideológovia mi to zazlievali. Od toho momentu píšu v časopisoch a novinách, že moje práce už nemajú nijakú cenu, že som zradil sám seba. A pritom som počúval výlučne sám seba.“
Zajtra - Jimi Hendrix
Autor: Anna Grusková pre SME
