že ešte stále sa oplatí daňovo špekulovať aj orientáciou presunu príjmov do území zo zvýhodnením daňovým režimom - ktoré sa nazývajú offshore alebo daňové raje.
Slovenské daňové orgány zatiaľ (k októbru 2002) neuplatňujú možnosť dodatočného zdanenia ziskov spoločnosti so sídlom v daňových rajoch, ktorú ponúka zákon číslo 366/1999 Z.z. v § zmysle § 53, ods. 3. Zásady boja proti škodlivým daňovým praktikám prijala Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v roku 1998. Sankcie za tieto praktiky sa podľa bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej mali začať uplatňovať už v roku 2002. Po zmene administratívy v USA však došlo aj k zmene postoja tejto svetovej veľmoci, keď nová vláda Georga Busha začala údajne tieto daňové aktivity OECD blokovať. Podľa exministerky financií všetky ostatné členské štáty organizácie zotrvávajú na nezmenených postojoch v otázke škodlivých daňových praktík a daňových rajov. Aplikácia obranných opatrení voči nespolupracujúcim daňovým rajom sa tak presúva na neskoršie obdobie, pričom optimisti veria - že to bude už od roku 2003.
Obrana uzatváraním zmlúv
Slovenská daňová legislatíva sa bráni proti kráteniu daní transfermi do daňových rajov len v rámci možností nepriamo - t.j. uzatváraním medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a využívaním smernice OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní. Súčasne v závere roku 2001 vláda prerokovala návrh legislatívneho zámeru o medzinárodnej pomoci v oblasti daní. Na priamy zásah - sa však čaká nadväzne na vydanie vyhlášky Ministerstva financií obsahujúcej zoznam daňových rajov (tzv. „území so zvýhodnením daňovým režimom“ podľa presnej dikcie slovenského zákona o daniach z príjmov). Až následne budú môcť daňové orgány pristúpiť aj k dodatočnému zdaneniu transakcií, ktorých cieľovou krajinou je jedna z krajín uvedených v spomenutom zozname, pričom pôjde o zdanenie sadzbou 30 percent. Obdobie posledných pätnástich rokov bolo charakteristické daňovými reformami v jednotlivých členských krajinách OECD, pričom v rámci súťaže o efekty z globalizácie trhu - množstvo z nich používalo tzv. škodlivé daňové praktiky. Za škodlivé daňové kritériá podľa OECD možno považovať najmä:
* žiadne alebo minimálne dane v prípade daňových rajov a nulové alebo nízke efektívne daňové sadzby v prípade preferenčných režimov
* nedostatok efektívnej výmeny informácií
* nedostatok transparentnosti
* žiadne podstatné aktivity v prípade daňových rajov alebo oplocovanie /tzv. ring-fencing/ v prípade preferenčných režimov
O oplocovaní sa hovorí v daňovom slangu v tej súvislosti, ak krajina neumožňuje rovnaké výhody domácim subjektom ako zahraničným. Domáce daňové subjekty tak musia niesť celé bremeno daňového zaťaženia.
Publikované daňové raje
V roku 1998 vydala OECD publikáciu „Škodlivá daňová súťaž“ a v roku 2000 publikovala správu nazvanú „Smerom k svetovej daňovej spolupráci“. V nej identifikovala v členských krajinách 47 potenciálne nebezpečných preferenčných režimov. Za daňové raje pritom označila 35 jurisdikcií spĺňajúcich požadované kritériá a súčasne navrhla proces na eliminovanie nežiaduceho stavu. Daňové raje sa nemajú chuť vzdať len tak ľahko, čo dokumentuje aj nasledovný stav faktov: Do 28. februára 2002 sa mali jednotlivé krajiny, ktoré sú podozrievané z nekalých daňových praktík, zaviazať na spoluprácu s OECD. Termín však nebol dodržaný ani v priebehu marca, a ani doteraz zo strany všetkých krajín. Na vydanie zoznamu nespolupracujúcich krajín zo strany OECD sa zatiaľ čaká. OECD vo svojom postupnom boji proti daňovým rajom dosahuje úspechy, kde z predbežného zoznamu 35 škodlivých daňových jurisidikcií krajín, neochotných spolupracovať s OECD, mohla za posledné dva roky vyčiarknuť až 25 krajín. Po uplynutí lehoty na prejavenie spolupráce (28.2.2002) sa medzi ne zaradili napr. Belize, Gibraltár, Bahamské ostrovy a americké Panenské ostrovy. Medzi desiatkou tzv. čiernych oviec - pokračujúcich daňových rajov - zostali napríklad: Panama, Libéria, Monako, Lichtenštajnsko a tichomorské ostrovy Vanuata a Naura. Požiadavkám OECD najviac vzdoruje práve jeden zo štátikov s najvyššou životnou úrovňou v Európe - t.j. Lichtenštajnsko. Ich premiér k meritu obhajoby uviedol, že nepracovali na modernizácii krajiny len preto, aby sa museli spochybniť vysoko ctené princípy, medzi ktoré patrí aj autorita ich zákonov a súčasne priznal, že medzi jeho krajinou a OECD zostávajú rozdiely na riešenie tejto problematiky. Lichtenštajnsko uvádza, že je ochotné diskutovať o problémoch, ale požaduje rovnaké zaobchádzanie, ako keby bolo členom OECD, uznanie svojej suverenity a legitímnosti požiadavky na zachovanie bankového tajomstva (v tejto krajine majú mnohé svetové banky svoje dcérske spoločnosti v snahe ochrániť úspory ich klientov pred kontrolou a zdanením v domácej krajine).
Zmeny aj v USA
Podľa analytikov zmenu v prístupe k tejto problematike v daňových rajoch zaznamenali aj v Spojených štátoch amerických po teroristických útokoch na New York z 11. septembra 2001. Súvisí s rozhodnutím vlády USA bojovať proti medzinárodnému terorizmu. Jedným z dôležitých predpokladov jeho úspešnosti je zamedzenie získavania prostriedkov z nelegálnych zdrojov a ich prevod cez „spoľahlivé“ územia - nakoľko je všeobecne známe, že daňové raje boli často používanými finančnými kanálmi aj pre teroristov. Daňové raje o svoje výhody nemajú dôvod a ani záujem prísť. Preto aj v oficiálnych deklaráciách, ktorými pristupujú na spoluprácu, ju podmieňujú zachovaním vlastných ekonomických záujmov. Pritom nejde len o malé ostrovčeky, nakoľko námietky majú aj ekonomicky silné krajiny. Napríklad člen Európskej únie Luxembursko nesúhlasí so záverom, že striktné zachovávanie bankového tajomstva je nevyhnutne zdrojom škodlivej daňovej súťaže. Podobne nesúhlasí ani s identifikáciou daňového raja na základe ochoty vymieňať požadované informácie. Švajčiarsko zase poukazuje na rozpory, keď na jednej strane OECD prisudzuje krajinám suverenitu v rozhodovaní o vlastných daňových sadzbách, ale na druhej strane je ich výška kritériom na určenie, či ich považuje za daňové raje alebo nie. Do konfliktu s vybranými ustanoveniami švajčiarskeho práva sa dostávajú aj požiadavky na zverejnenie dôverných osobných údajov. Preto sa nielen Švajčiarsko, ale aj spomenuté Luxembursko s týmito aktivitami OECD nestotožňujú, pričom v minulosti mali k správam o škodlivom zdanení výhrady aj Belgicko a Portugalsko. Riešenie by zainteresované strany mali hľadať aj za pričinenia aktívnejšieho vstupu Me- dzinárodného menového fondu, Svetovej banky a OECD, ktoré od marca 2002 aktivizovali rozvinutie Svetového dialógu o daniach, ktorého úlohou má byť výmena praktických skúseností a sledovanie spoločných cieľov pri budovaní silných národných daňových systémov. Doterajší dialóg a tlak k redukcii daňových rajov však naznačuje, že minimálne ešte do roku 2005 - nedokážu ani svetové veľmoci doterajšie daňové raje nijako podstatne paralyzovať. A prečo najmä? Lebo najviac finančnej likvidity v daňových rajoch má uložených práve bohatá elita z najvyspelejších ekonomík. Naša rada znie, ešte stále je v SR daňové zaťaženie nestimulačné, kontraproduktívne a preto zatiaľ sa stále oplatí pri vysokých príjmoch (v miliónoch) efektívne využívať aj vybrané lokality svetových daňových rajov. Od 1. januára 2002 činí daň z príjmov PO len 25%, čím postupne prestáva byť ekonomicky výhodné a efektívne ukrývať príjmy do daňových rajov. Máme za to, že početné daňové subjekty v SR tak budú aj naďalej vo vybraných prípadoch činiť minimálne kvôli utajeniu a „bezpečnosti“ pred domácimi kontrolnými orgánmi, konkurenčnými skupinami a kriminálnymi živlami zo SR.
Autor: EMIL BURÁK(Autor je ekonomický a finančný poradca)
