Bobrí hrad môže mať rozmery aj šesť metrov. Dômyselná architektúra sa tvorí pomocou naukladaného dreva pozliepaného blatom. V Kanade si bobor údajne stavia také pevné hrádze, že po nich môžu prechádzať autá. Zlikvidovať sa dajú jedine dynamitom.
S mladými bobríkmi žije iba bobrica Ráchel. Ich otec je samotár. Matka sa stará najmä o to, aby mala dostatok mlieka pre najmladších, vychovávať ich pomáhajú starší súrodenci. „Starší tlačia tých mladších do vody, a tí, keď ponoria hlavu, myslia si, že sú neviditeľní,“ spomína na rodinku Tomáš Hulík. „Stará Ráchel minule jedného z nich poriadne zbila, lebo jej siahol na akúsi halúzku. Malý potom behal po vode, plieskal chvostom a strašne nadával.“
Reklama na zubnú pastu nás presviedča, že budeme mať zuby čisté a biele ako bobrík. Žeby omyl prírody? Nie, iba dôkaz sily média. Bobor má zuby ako ten najkrajší pomaranč a také ostré, že sa nimi dá rýpať do dreva ako dlátom. „Stehno vám prehryzne jedna radosť. Nie je to dvakrát príjemné, keď stojíte vo vode v gumákoch a bobor vám vpláva medzi nohy. V takých chvíľach túžim po suspenzore,“ hovorí Tomáš Hulík.
Počas nakrúcania filmu nebolo možné ťahať výbavu z jedného miesta na druhé tak, ako boli znalci bobrov zvyknutí. Stopäťdesiat kíl svetiel, generátorov, dvesto metrov naťahaných káblov podmieňovali úspešnosť záberov. Napriek tomu o ne nebola núdza: po povodni ostala na Morave vysoká voda a medzi stromami vznikli malé ľadové jaskynky, do ktorých sa bobry schovávali. Kvôli pätnástim sekundám záberu ležal štáb na ľade štyri noci a tŕpol, aby sa kamery a reflektory nepreborili do vody.
Tomáš Hulík so svojou filmovou partnerkou, bobricou Ráchel
Tomáš Hulík si na to pamätá celkom presne: 2. marca 1997 mu ktosi povedal, že v Devínskej Novej Vsi pri rieke Morave by mohol zachytiť fotoaparátom bobra, ako ohrýza stromy. Vyčkával dlho, no prítomnosť bobra naznačovali len špľachnutia vo vode. V Tomášovi sa však začala prebúdzať vedecká vášeň, hoci vtedy netušil, ako dlho bude trvať, kým hľadané zviera zazrie zblízka. Čoskoro na svoje dobrodružstvo zlákal aj dvoch kamarátov: architekta Andyho Šuteka a zoológa Feďa Čiampora. Nasledovali dlhé chladné noci v mokrom prostredí, na udržanie prijateľnej teploty bolo treba niekoľko vrstiev teplého oblečenia. Nekonečné čakanie za objektívmi kamier však po čase predsa prinieslo prvé veľké výsledky – niekoľkosekundové, ale unikátne zábery plachého bobra. Trojčlenná výprava bola nadšená ako nikdy predtým. Konečne objavili čosi, čo sa neutápalo v nezrozumiteľných prírodovedeckých tézach. Čosi, čomu chceli a mohli porozumieť. Prírodu. Pritiahla ich a omotala si ich okolo prsta na viac ako päť rokov.Všetko sa zomlelo ešte počas štúdia na prírodovedeckej fakulte. Tomáš sa pripravoval na diplomovú prácu – písal o vodných chrobákoch, ale téma ho veľmi nebavila. Po jej obhajobe nepočkal ani na oslavu so spolužiakmi, okamžite sa vydal za svojimi bobrami k Morave. Vtedy, na jar 1999, už boli jeho kamarátmi. Spolu s Andym a Feďom býval s nimi deň čo deň. Správnejšie noc čo noc – bobor je plaché zviera, kedysi ho človek príliš ohrozoval, preto vychádza väčšinou v noci. „Pri bobroch sme strávili vyše tisícpäťsto nocí. Z trpezlivého a pozorného obrazového zaznamenávania nám postupne vyplynul vedecký výskum o živote bobrov a možnostiach jeho výskytu u nás. Momentálne sme jedinými v Európe, kto môže ponúknuť hodnotné zábery z voľného života bobrov,“ hovorí Tomáš Hulík.
Jeho poznatky sú dnes vzácne na mnohých svetových kongresoch a sympóziách. Mladý vedec sa však nerád vyjadruje odborným jazykom. Premieta živé obrázky a pútavo a zrozumiteľne ich opisuje. Bez problémov pripája netušené zaujímavosti a veselé zážitky.
Hurá, hladina sa pohla
Na to, kam syn Tomáš po nociach chodieva, bol zvedavý aj autor bratislavského Čumila, výtvarník Viktor Hulík. Vedel, že za frajerkou to nebolo – práve ona veľmi ťažko znášala, že Tomáš bol väčšinou od siedmej večer až do rána nedostupný. Možnosť stretnúť sa s ním inde ako „na vode“ v podstate neexistovala.
Tomášov otec si – podobne ako mnohí iní – predstavoval, že príde k vode a uvidí milé malé zvieratko, ktoré žerie ryby. To, že bobor má vyše metra, váži okolo tridsať kíl a živí sa hlavne zelenými výhonkami a trávou, si však vôbec nemohol overiť, aj keď za ním v tuhom mraze bicykloval niekoľko kilometrov. „Čakali sme naňho zababušení celé hodiny. Potom po nočnej hladine prefrngol šíp, a bolo. Hurá bobor! Ja som bol nadšený, ale otec mal v očiach výčitku. Takto si zážitok s bobrom nepredstavoval.“ Pre Tomáša to však bolo podnetom a výzvou, aby sa k bobrom pokúsil čo najviac priblížiť.
Dotyk prírody sa čaká dlho
Ako spravodajský kameraman, strihač a stály milovník objektívu vnímal Tomáš zo začiatku chvíle strávené s bobrami skôr ako fotografický tréning. Keď vstúpil na ich teritórium, všetko ostatné pre neho prestalo existovať. Pozorovať zviera vo voľnej prírode bolo preňho relaxom a jedinečnou pasiou, podmienenou hromadou vzrušujúceho čakania v bojových podmienkach.
O napínavé chvíle nebola núdza. Najmä v zime, keď sa nakrúcalo na ľade. Kamery a reflektory uvoľňovali teplo, a keď bobor dlho nevychádzal, hrozilo, že sa pod roztápajúci sa ľad prepadne minimálne kamera, ak nie kameraman. „Najkrajšie boli chvíle, keď nás bobor postupne začínal k sebe púšťať. Veľmi rýchlo sme zistili, že je to úžasné, veľmi inteligentné zviera a tešili sme sa, čím nás zase prekvapí. Ale pohladkať sa nám ich podarilo asi až po roku a pol.“
Za uši neťahať
Traja kamaráti si bobriu rodinu pomenovali. Bolo to praktickejšie. Ani honosné meno bobrice Ráchel neskrýva žiadnu tajomnú genézu. „Zo začiatku nás nechcela k sebe vôbec pustiť. Len vždy rachla chvostom a s hnevom odplávala. Tak sme ju nazvali Ráchel.“
Po šiestich mesiacoch púšťala Ráchel chlapcov relatívne blízko – asi tak na štyri metre. Trvalo ďalší polrok, kým sa mohli priblížiť celkom blízko k nej. „Najprv sme zaznamenávali všetko. Postupne sme sa však s bobríkmi tak zblížili, že sa nám vôbec nezdalo zvláštne a výnimočné, keď sa nám plietli pomedzi nohy, kým my sme sa len tak rozprávali.“
Dnes je celkom normálne, že bobry sa s kamarátmi preťahujú o halúzku ako psíky a že sa nechajú pohladkať. „Keď je malý bobrajz po prvých rozplavbách unavený, pokojne si príde oddýchnuť na moje kolená. Akurát sa mu nepáči, keď ho chytám za uši,“ s úsmevom dodáva Tomáš.
Sexmisiu rieši samica
Napriek tomu pred Tomášom, Andym a Feďom ukrývajú bobry niekoľko tajomstiev. Vystopovať bobra-samca vo voľnej prírode je totiž aj pre týchto profesionálov stále nemožné. Býva zalezený dokonca aj v čase lásky. Sexmisiu má preto na starosti samica. Ona musí nájsť potenciálneho otca svojich detí a nechať sa oplodniť. Spoločnú životnú etapu si neplánujú. Samica ostáva s malými sama a prísne ich vychováva k pracovitosti a poslušnosti. Po dvoch rokoch ich vyháňa hľadať si vlastné teritórium. „Z jedného vrhu bývajú zvyčajne tak dve-tri mláďatá,“ vysvetľuje Tomáš. „No z toho posledného, ktorý sme zaznamenali, bolo až päť malých bobrajzov.“
Partia zažila na Morave päť generácií bobrov a tú poslednú doslova vychovala. Samotný pôrod síce nezažili (je to viac-menej nemožné), no keďže veľké povodne vyhnali rodinku z nory, bobrica a malé sa presťahovali do bútľavého stromu na brehu. „Mláďatá mali vtedy maximálne týždeň. Nikdy sme nič krajšie nevideli. Všade bolo ešte plno krvi a placenty. Tento obraz sa stal najvýraznejším momentom filmu, ktorý o bobroch a o mne práve nakrútila rakúska televízia. Doteraz nie je známe, že by niekto čosi podobné s bobrami zažil,“ dodáva hrdo líder partie Tomáš Hulík. „No najfantastickejšie živé kino je aj tak príroda.“
FOTO – ANDREJ ŠUTEK, TOMÁŠ HULÍK, FEDOR ČIAMPOR Zábery stoja za to
Zábery Hulíka, Šuteka a Čiampora majú vysokú hodnotu. Oslovia nielen kvalitou technického prevedenia, ale aj výpoveďou. Skrotené bobry im časom dovolili robiť v ich prítomnosti takmer všetko. Postupne prestávali fotiť a spúšťať kameru. Čakali už iba na atraktívne situácie a mohli si dokonca dovoliť niektoré zábery zaranžovať. Texty a fotografie si od nich pýtali prestížne zahraničné obrázkové časopisy, ich snímky odvysielali aj televízie ARTE, ZDF, Discovery Canal a iné.
Chýr o ich výskume a exkluzívnych záberoch sa dostal aj k rakúskym filmovým tvorcom, ktorí sa rozhodli vyčleniť slušnú sumu a nakrútiť film. Veľmi rýchlo však zistili, že ho dokážu zrealizovať iba s pomocou slovenskej bobrej partie. Tomáša zamestnali ako herca aj ako kameramana. Dnes, po niekoľkých mesiacoch, je dokument o slovenských bobroch dokončený.
