Medzinárodne cenené a psychologicky dôležité víťazstvo sme mali v Trnave na dosah. Hoci aj tesné. Hoci aj z pokutového kopu. Už po niekoľkýkrát obrala Slovákov o lepší výsledok naivná individuálna chyba. Tentoraz brankára Bučeka. Veľkosť mužstva či hráča spočíva v tom, že dokáže ponúknutú príležitosť chladnokrvne využiť. Nie na druhý alebo tretí pokus. Hneď. Lebo tie ďalšie už nemusia prísť.
Ukrajincov sme za deväťdesiat minút nepustili takmer k ničomu. Ich kapitán Andrij Ševčenko nebol neviditeľný, ale ani zvlášť nebezpečný. Postarala sa o to i dobre organizovaná slovenská defenzíva. Obrancovia hviezdu súpera sledovali i bez lopty a včas si ju preberali. Nedovolili jej výraznejšie sa presadiť, najmä v Bučekovom pokutovom území. Len raz im milánsky hrot ukázal chrbát a po jeho typickom zbehnutí mohlo byť skóre zrovnané podstatne skôr ako šesť minút pred koncom.
Jurkemikova improvizovaná zostava predviedla solídnu kombinačnú hru. Stred ihriska bol v jej rukách, úlohy veliaceho dôstojníka v tomto strategickom priestore sa opäť výborne zhostil Karhan. Z jeho nohy mal prísť už v závere prvého polčasu vedúci gól, z jeho hlavy vyšla akcia na nabiehajúceho Kožleja, ktorá vyústila do pokutového kopu. V pohode hrajúci wolfsburský stredopoliar a bývalý Trnavčan si ho pred vlastnými divákmi „anglicky“ vychutnal.
Trénera Jurkemika môže tešiť, že trpezlivou rozohrávkou a následným zrýchlením hry sme si dokázali vypracovať šance (Reiter, Karhan, Benčík, Kožlej), ktorým sa hovorí gólové. Menej už skutočnosť, že z nich nedokázal ani jeden skórovať. Nízke percento ich premieňania spolu s individuálnymi chybami sú tradičnými neuralgickými bodmi slovenského futbalu.
Napriek tomu má Jurkemikom nastúpená reprezentačná cesta správny smer. Zlepšil sa prístup a disciplína v mužstve, vystupovanie hráčov mimo ihriska, v kabíne stúplo sebavedomie. V optimálnom zložení by budúci rok mohol byť lepší ako tento, v ktorom sme dosiahli len dve víťazstvá, dve remízy a päť prehier.
