FOTO TASR/EPA
dlhodobým významom tohto rozšírenia.
Až ním dá totiž aliancia skutočne najavo, že zobrala koniec rozdelenej Európy ozaj vážne. Ak posledné rozšírenie o Poľsko, Českú republiku a Maďarsko mohol hocikto ešte vnímať ako akési pokusné gesto, potom dnešné rozšírenie nemôže takto chápať už vôbec nikto. Naopak: je jasným znamením, že aliancia nie je len nejakým klubom veteránov studenej vojny, ľahko zdesených záhadným dianím v postkomunistických krajinách, ale že chce byť skutočne organizáciou obopínajúcou celý euroamerický kultúrny priestor.
Ak si rozdeľovali rôzne mocnosti v posledných storočiach malé či menšie európske krajiny medzi seba bez toho, aby sa ich opýtali na ich názor, potom súčasné rozšírenie aliancie jednoznačne hovorí, že éra všetkých týchto delení sa definitívne skončila. Európa už nie je, nebude a nesmie byť rozdelená ponad hlavy svojich obyvateľov a proti ich vôli do akýchkoľvek záujmových sfér či sfér vplyvu.
Od druhej svetovej vojny nás delí sedemdesiat rokov a dodnes nebola, ako je známe, žiadna mierová konferencia, ktorá by všetko, čo s touto vojnou súvisí, jednoznačne uzavrela. Ktovie, či teraz - po takomto zreteľnom prejave obecnej vôle rešpektovať vôľu všetkých európskych národov - nedozrel čas k takejto konfrencii, respektíve k niečomu, čo by ju v určitom zmysle nahradilo? Neviem, možno nie, možno žiadna taká konferencia z rôznych dôvodov už nikdy byť nemôže, možno už ani nie je potrebná. Zmienil som sa o tejto dávno zabudnutej téme len a len preto, aby som podtrhol význam, ktorý súčasnému rozšíreniu aliancie prisudzujem.
Ak však hovoríme o rozširovaní našej obrannej organizácie, potom nesmieme schovávať hlavu do piesku pred otázkou, kedy a kde by malo takéto rozširovanie skončiť, aké má mať medze, či sa môže organizácia tohto typu rozširovať donekonečna.
Som presvedčený, že i rozširovanie NATO má svoje logické hranice, a že ich prekročenie by znamenalo vziať celej inštitúcii zmysel. NATO je totiž, aspoň ako ja tomu rozumiem, organizáciou okrem iného i v určitom zmysle regionálnou: zahŕňa veľmi špecificky civilizačný priestor, nazývaný euroatlantickým či euroamerickým alebo proste slovom Západ.
Krajiny tohto priestoru majú samozrejme príbuznú históriu, tradície, ponímanie hodnôt, kultúru, politický systém, predstavu o postavení človeka vo vesmíre. Tento priestor je však zároveň dosť zreteľne ohraničený i geograficky. Preto napríklad nikomu nenapadne ponúkať členstvo v NATO Novému Zélandu, ktorý je zaiste civilizačne bližšie Veľkej Británii než trebárs Albánsko, kým Albánsku nepochybne členstvo skôr či neskôr ponúknuté bude.
Rusko zaujíma naopak veľký kus Európy, ale je tak dokázateľne celkom svojbytnou euroázijskou mocnosťou, že jeho členstvo v aliancii by tiež nedávalo žiadny zmysel - jediné, k čomu by mohlo viesť, by bolo hlboké vzájomné oslabenie týchto dvoch telies a zničotnenie ich partnerského vzťahu.
Už viackrát som povedal, a rád teraz znovu opakujem, že prvým predpokladom dobrej spolupráce dvoch štátov či regionálnych organizácií je ich jasné povedomie o tom, kde sa každá z nich začína a kde končí, kde ležia ich hranice, zvlášť tie spoločné. Tam, kde sú takéto hranice rozostrené, situácie obvykle vyúsťujú do konfliktu či priamo vo vojnu.
Kde sa teda začína a končí kultúrny okruh, ktorý aliancia obopína či by mala obopínať, či je logické, aby obopínala? Na západe je to zrejme hranica medzi USA a Mexikom. S východnou hranicou si už tak úplne istý nie som, veľa záleží samozrejme na sebapochopení jednotlivých národov, nie teda len na strategickom uvažovaní organizácie, o ktorú ide, a rozhodne by o tejto téme mala byť otvorená vecná diskusia.
Mne osobne sa v túto chvíľu zdá byť isté iba to, že okrem štátov, ktoré budú prizvané do aliancie zajtra, by skôr či neskôr malo byť členstvo v NATO ponúknuté - a že by to dokonca už teraz malo byť jasne povedané - ďalším balkánskym krajinám, to znamená Chorvátsku, Albánsku, Macedónsku, Srbsku, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine.
A medzi západom a východom? Myslím si, že aliancia by mala deklarovať svoju permanentnú otvorenosť všetkým dosiaľ neutrálnym európskym demokraciám od Fínska cez Švajčiarsko až po Írsko. Mnohé z týchto krajín veľmi lipnú na historickej tradícii svojej neutrality a všetci to samozrejme ctíme. Aj tak si podľa môjho názoru všetky tieto krajiny začnú skôr či neskôr klásť otázku, aký má neutralita v dnešnom svete vlastne obsah či zmysel, čo znamená, čo umožňuje a čo naopak znemožňuje.
Možno zaiste pochopiť, že ak existujú dva veľké mocenské bloky, má pre mnoho krajín z rôznych dôvodov veľký význam, ak si zachová neutralitu, hoci by si o ktoromkoľvek z tých blokov mysleli čokoľvek. Ale ak neexistujú už takéto bloky a ak je spoločným nepriateľom všetkých ľudí organizovaný zločin, teror či rozmach zbraní hromadného ničenia, čo si o neutralite myslieť? Či možno byť napríklad k atentátnikom vraždiacim vo veľkom rozsahu civilné obyvateľstvo neutrálny?
Autor: Václav Havel, prezident Českej republiky(z prejavu na pražskej konferencii Transformácia NATO, 20. novembra)
