Každý edičný návrat k spisovateľom 20. storočia, ktorých dielo je už uzavreté a kedysi patrilo k hitom či bestsellerom, je svojho druhu skúškou. Vydavateľ sa tu po rokoch obracia nevdojak alebo aj zámerne na pamäť tých, čo príslušnú slávu knihy alebo autora osobne zažili, pocítili a vychutnávali a ráta sa s pozitívnym ohlasom. Skúške sa však podrobuje i spisovateľovo dielo, ktorému, ako všetkému ľudskému, hrozí zabudnutie. Jedným z príkladov môže byť Francoise Saganová; záujem o reedíciu jej diel potvrdzuje ich pretrvávajúcu príťažlivosť. Uvidíme, či to bude platiť aj o ďalšom francúzskom spisovateľovi Borisovi Vianovi (1920-1959), ktorý bol svojho času idolom mládeže svojím rebelantstvom a odporom ku každej oficiálnosti a ktorého kľúčový román Pena dní vyšiel na Slovensku až v roku 1990 (v Čechách 1967), hoci bol napísaný roku 1947.
No Vian bol aj u nás pojmom, preto ani kniha Dušpastier z plavárne (Petrus, preložila Katarína Bednárová) neprichádza do celkom neznámeho priestoru. Paradoxne však prozaickými útvarmi z rokov 1946-1950, doteraz nepublikovanými a pre ideovo-umeleckú orientáciu autora nie hádam až takými reprezentatívnymi. No ak uvážime, že Vian zomrel tridsaťdeväťročný a hlavnú časť diela mal už dávno za sebou a že jeho tvorivé ingénium sa rozbiehalo všetkými smermi - povolaním bol strojný inžinier, ale potom sa venoval literatúre, divadlu, filmu, bol džezovým trubkárom - potom ani tieto prózy nemusia byť a ani nie sú čímsi okrajovým alebo začiatočníckym.
Námetovo i motivicky sa Vianove poviedky vzťahujú na mestské prostredie, hrdinami sú hlavne mladí ľudia; ich bezprostredne povojnová eufória a zároveň mravný nihilizmus prechádza až do obžerstva životom. Vian predvádza príbehy, v ktorých sa ide vždy in medias res, na minimálnej ploche sa odohrávajú scénky, kde sa uplatňuje Vianov povestný čierny humor, ironické videnie sveta, persifláž. Jeho postavy sa podchvíľou menia na hovoriacich psov, rád komolí známe mená (Marlene Dietrichová - Marlene Tátrichová), pohráva sa so slovami a významami, nevyhýba sa chúlostivým veciam, povedzme sexu alebo homosexualite, no nikde neskĺzava do lascívnosti, zachováva si vkusný vtip. Niektoré poviedky sú skvele komponované a pointované, inde je to skôr skica bez záveru. Vian si zvolil rozličné tvárne postupy, no takmer vždy pracuje s absolútne diabolskou dialektickou logikou, aby som použil jednu jeho sebadefiníciu. Exemplárna v tomto ohľade je travestia na biblický príbeh o Kainovi v poviedke Vrah.
Vianova kniha vyšla dvojjazyčne, takže znalci francúzštiny majú možnosť porovnať si Bednárovej preklad s originálom. Prekladateľka vynikajúco vystihla Vianov mestský jazyk, hovorový štýl, našla vhodné ekvivalenty pre jeho slovné hračky (napríklad Franfurt nad Pohanom). Nechápem však, prečo v rozpore s originálom píše značky áut ako kadilak a renoltka, keď napíšeme porše alebo pöžo. Či áno? Má sa tým vari naznačiť ležérnosť spisovateľovho vyjadrovania alebo je to ďalšia fonetizácia cudzích slov, v našom prípade dokonca vlastných mien? Nebudem prekvapený, ak nabudúce natrafím na nejakého Čorčila.
