Etiketa, pravidlá spoločenského styku, bontón. Nuda? Možno, ale len dovtedy, kým sedíte doma za pecou.

"Nedávno som mala pracovné stretnutie, zhodou okolností so spolužiačkou z dávnych čias. Pocit spolupatričnosti si osvojila čudne, keď mi v reštaurácii ako prvej priniesli na tanieri príbor k jedlu, vzala si servítku a vysmrkala sa do nej. Na môj vytreštený pohľad reagovala, že si v práci zabudla papierové vreckovky," hovorí marketingová pracovníčka, ktorá sa pri profesii naučila nerozdeľovať ľudí na vychovaných a nevychovaných, ale aspoň na vkusných a nevkusných.

Ani doma za pecou však nebudete mať od základných princípov správania pokoj. Dokonca tam na vás číhajú vo vyššej - diplomatickej forme. Politici, premiér, prezident, štátne návštevy, tých všetkých uvidíte v televíznych správach tak, ako to naplánovali odborníci na správanie - členovia diplomatického protokolu.

Spravodajstvo je len časťou televízneho vysielania, v ktorom majú diváci možnosť priamo odkryť praktiky protokolu.

Aj iné sledované relácie - ako Krížom-krážom či Smotánka, nepriamo ukazujú chod akcií, ovplyvnených aspoň v malej miere pravidlami ceremoniálov. Všetko má určený čas, postupnosť, hostí. Na pozvánkach je okrem miesta neraz uvedené, v čom hostiteľ pozvaných očakáva. Odkazuje im tam skratkami ako R.V.S.P, že majú svoju účasť potvrdiť. Prijať zákonitosti komunikácie a spoločenského styku azda výhradne nemusia len deti do dvoch rokov a puberťáci. Aj tí len potiaľ, kým niečo nepotrebujú, prípadne sa z nich nestávajú záujemci o zamestnanie. Inak sa pravidlám spoločenského správania podriaďujú v menšej či väčšej miere všetci.

Čo to protokol vlastne je

"Diplomatický protokol je najvyššia forma spoločenského styku. Vychádza zo základných pravidiel spoločenského správania, ale určená je hlavne na medzinárodný kontakt," hovoria učebnice. "Protokol čerpal z dvornej etikety, ktorej základné pravidlá sa začali uplatnovať v renesancii. Veľkej pozornosti sa im dostalo v 17. storočí za Ľudovíta XIV. On zaviedol normu, ktorej sa každý na dvore musel podriadiť. Nepodriadenie znamenalo znemožnenie sa. Vtedy sa začala aj tradícia ceremoniálu, ktorý prežil dodnes. Prílet hostí, vítanie, prijatie, kto koho víta, poradie vstupu do miestnosti, kto sa s kým lúči - o tom všetkom rozhoduje protokol," dopĺňa protokolistka Deana Lutherová.

Kde sa skrýva

Oddelenie diplomatického protokolu má prezidentská kancelária, národná rada aj ministerstvá. Na mnohé večierky, plesy, vernisáže so záštitou politikov si však zväčša najímajú odborníkov, ktorí sa viac zaoberajú spoločenskou stránkou, ako je to v prípade Deany Lutherovej. "Odborná a spoločenská stránka protokolu súvisia. Úrovňou spoločenského správania človek vždy potvrdzuje svoje postavenie a kompetencie," vysvetľuje tento záujem.

Priletela

Deana Lutherová bola pôvodne stewardkou československých aerolínií. "Okrem toho, že mali ČSA dobrých pilotov, dbali aj na úroveň personálu. Využívali nás aj na vládne lety, na vládne akcie, kde bol permanentný styk s rozmanitými kultúrami."

Tak sa bližšie zoznámila so zvláštnosťami kultúr v rôznych častiach sveta, čo sa jej darí zúročovať hlavne v ponovembrovej dobe. Profesia protokolistu totiž oficiálne vznikla až po revolúcii. "Dovtedy boli len tri protokolárne pracoviská - na úrade vlády, ministerstve kultúry a národnej rade. Dnes je normálne, že každé ministerstvo, dokonca aj renomované firmy majú vlastného protokolistu."

A to je problém, nestačí teória, tú sa dá naučiť za chvíľu. Protokol chce veľkú spoločenskú prax. "Najlepší protokolisti so skúsenosťami sú už nad hrobom. Taký Jiří Guth-Jarkovský - protokolista Masaryka, dokázal vopred vycítiť možný problém a zachrániť pred ním tak, aby nebola ohrozená dôstojnosť nikoho."

Aj to sa stáva

"V roku 1999 bola k výročiu revolúcie v New Yorku v Lincolnovom centre prehliadka slovenských a českých filmov. Bolo to nádherné podujatie, pred slávnostným premietaním vystúpil za Slovensko minister Kňažko a za Česko pán Dienstbier. Ako správny džentlmen si pán Dienstbier pri výstupe na pódium zapol sako, ale došikma. Vo vnútornom vrecku mal mobil a hoci hovoril veľmi zaujímavo, pozornosť všetkých sa sústreďovala na deformáciu, ktorú mobil spôsobil. Bolo to veľmi komické. Protokolista nezvládol úlohu, mal okamžite zakročiť aj za tú cenu, že ho upozorní nahlas. Po chvíli by totiž všetci stíchli a sústredili sa. Takto sa až do konca smiali," vysvetľuje nuansy svojej práce Deana Lutherová.

Európania to majú jednoduché

Pre Európanov je dnešná etiketa najjednoduchšia. Vychádza z európskych dvorov, čo je kultúra blízka našim pravidlám zdvorilosti. Viac sa musia prispôsobovať iní.

"Každá kultúra má svoje svojráznosti," hovorí Deana Lutherová. "V našej európskej sa napríklad pri stolovaní snažíme jesť čo najtichšie, ale v čínskej kultúre je priam vítané, keď hosť mľaská, po jedle si nahlas odgrgne. Je to pre nich vhodným poďakovaním za jedlo. Opačná situácia východu a nás je pri komunikácii. Slovania majú chuť prejavovať priateľskosť až žoviálnosť dotýkaním sa, potľapkávaním, objímaním. Vo východných kultúrach nie sú zvyknutí dotýkať sa, aj pri pozdrave sa len uklonia. Rozdiely medzi takýmito prejavmi stiera práve zaužívaná norma - protokol."

Zvlášť pri rokovaniach by bola nevedomosť rozlišností prekážkou. Neznalosť totiž môžu pochopiť aj ako urážku či poníženie.

Rad prišiel na manželky

Diplomati vyhľadávajú jej pomoc viac súkromne ako oficiálne. "Všetci sú vyškolení oddelením diplomatického protokolu ministerstva, ale prídu si skonzultovať spoločenskú stránku. Často prichádzajú aj manželky politikov a najmä diplomatov, lebo na nich ostáva veľká časť oficialít a spoločenského styku. Automaticky sa totiž zapájajú do reprezentačných povinností, ktoré vyplývajú z funckie manžela."

Úľavy len výnimočne

Normy dané protokolom sa niekde uplatňujú benevolentnejšie, inde sú nemenné. Najtradičnejšou krajinou, ktorá konzervatívne dbá na pravidlá, je Británia. Diplomati reprezentujúci svoju krajinu sa jednoducho musia prispôsobiť.

Celosvetový trend však smeruje k uvoľneniu, aj keď pomaly. Za všetko hovorí nutnosť: dáma musí mať všade a vždy, aj v štyridsaťstupňovej teplote, pančuchy. V Európe sa toto nepísané pravidlo pomaly odbúrava.

"Dámske a pánske oblečenie na najvyššej úrovni však vždy uplatňovalo a bude uplatňovať klasické kritériá. Je to prejavom dobrého a vysokého vkusu. Páni by mali napríklad vedieť, že svetlý oblek si za žiadnych okolností v zime obliecť nesmú. Protokolárne posty ľudí v politike aj svetlý oblek používajú len pri cestách do južnejších krajín.

Pri ceremoniálnych banketoch a slávnostných večeriach bol ešte nedávno predpísaný jediný odev - frak a k nemu patričný odev partnerky - dlhá večerná toaleta. Dnes sa absolútne zachováva len na anglickom a španielskom kráľovskom dvore a v japonskom cisárstve. V iných krajinách stačí smoking. U nás ani smokingy nie sú ako spoločenský odev bežné, nie každý muž ním disponuje."

Celebrity šoubiznisu

Čas nezaspali ľudia z ekonomickej sféry. Špičkový manažéri sa o seba starajú a konzultácie často vyhľadávajú. Umelci síce žijú spoločenským životom, ale nie tým na vyššej úrovni.

Deana Lutherová, manželka režiséra Miloslava Luthera, je však k umelcom benevolentnejšia: "Umelec má právo na istú ignoráciu pravidiel, prejavy extravagancie, ale pri oficiálnych prijatiach by sa mal prispôsobiť."

Prvou lastovičkou pri zmene bývajú často práve celebrity šoubiznisu pozvané na párty vysokých politických činiteľov a diplomatov. Hollywoodsky herec Richard Gere má otvorené dvere u dalajlámu, Claudiu Schifferovú vítajú premiéri pri otváraní nových diaľnic. Umelci podporujú kampane politikov a odmenou sú za to hradné večere, prijatia na najvyššej úrovni.

Chodia sa umelci občas poradiť, ako sa správať? Deana Lutherová tvrdí: "Bohužiaľ, to zatiaľ nie. Možno majú pocit, že keď hrajú v dobových hrách, je im správanie kráľov a kráľovien vlastné. Spomínam si, ako jeden moderátor TV Nova povedal v šote z návštevy belgického kráľa vetu 'Pán kráľ nastúpil do lietadla'. Ako v rozprávke."

Čo nám robí najväčší problém

- prísť načas

- ak niekto potvrdí účasť a nakoniec nepríde, je to veľká netaktnosť voči hostiteľovi

- prísť na cudziu pozvánku na meno

- nevhodné oblečenie vyjadruje neúctu voči hostiteľovi

- domáhanie sa, vypytovanie pozvánok (čo je špecialita úradníkov zo štátnej sféry)

Autor: Kata Račková