Catherine Millet bola do vlaňajška neznáma tvár - ako kunsthistorička, čo má na starosti prestížnu umeleckú revue Art press, písala o súčasnom výtvarnom umení a potulovala sa po Benátskom bienále. Potom napísala úspešnú knihu Sexuálny život Catherine M. a stala sa známym objektom náruživostí, sporov a záujmu médií. „Dnes som vstave napočítať štyridsaťdeväť mužov, o ktorých môžem povedať, že ich pohlavie vniklo do môjho, a v niektorých prípadoch k nim môžem priradiť meno či aspoň totožnosť. Ale spočítať všetkých, čo splynuli v anonymnom húfe, to nedokážem,“ píše.
Hovoriť o deji by bolo zbytočné. Ide o pásmo spomienok a úvah, nespočetných pokusov a dobrodružstiev na nespočetne mnoho spôsobov. Prizeráme sa orgiám v parížskych bytoch aj na predmestí, v prírode, v kancelárii, s identifikovanými, a tiež s neznámymi mužmi. Catherine Millet je filozofkou porna. Inscenuje svoj bežný život ako umenie.
Skúma svoje túžby, sny, záujmy a chute, čítame jej názory na mužov, na ich množstvo, rytmus, vášeň a výkon, ich reakcie a správanie. Je to pokojný, vyrovnaný tok úvah o vlastnom a cudzích telách, o nekonečných variáciách dotýkania. Text je veľmi triezvy: „V spoločenských kontaktoch som bola skôr nesmelá a z pohlavného aktu som si urobila útočisko, do ktorého som sa rada uchyľovala, aby som sa vyhla pohľadom, čo ma uvádzali do rozpakov. Preto neprichádzalo do úvahy chopiť sa iniciatívy. Nikdy som nikoho nezvádzala. Bola som však vždy a za každých okolností k dispozícii, bez váhania a vedľajších myšlienok, všetkými otvormi tela a s plným vedomím.“
Základný princíp pornografie je, že sex je viac či menej tabu. Hlbšiu diskusiu nahrádzajú rubriky spoločenských časopisov a farebné publikácie typu - Dokonalé milovanie 365 dní v roku. Hovoriť o sexe stále znamená rátať s hanbou, so zábranami, s pohoršením. Catherine Millet to však robí so samozrejmou otvorenosťou, hovorí všetko, keďže jej nejde o to, aby si čitateľ užil fyzicky.
Cituje pritom celý zástup dvojzmyselných filozofov. Tradícia literárnej nahoty ju vedie od Sadovho Boudoiru cez Bataillovu posadnutosť ľudskou rozkošou po Michela Houellebecqa a jeho spriaznený román Elementárne častice. Vo francúzskom umení sa erotika objavuje ako všadeprítomná normalita: neutrálny, vecný, anarchistický akt, ktorý sa stane. Len tak.
Lenže: keď sa Catherine Millet vyzlečie, málokedy je nahá. Oblečie sa do kostýmu zo slov. Nosí kabát z francúzskych kultúrnych dejín, šaty má utkané z filozofických sentencií. Jej verejné ohanbie sa halí do vyhlásení, lebo až slovo robí z pornografickej reči tela provokáciu. S jej memoármi grande nation definitívne mení psychoterapiu za fyzioterapiu. Bude mať vedomie tela namiesto - vypnutého - ducha, lebo namiesto gauča a pracovne sa bude sama liečiť v erotických kluboch.
