Pred desiatimi rokmi sa niektorí Slováci najmä z Bratislavy a blízkeho okolia rozhodli, že si náj-du zamestnanie v Rakúsku. Mnohých lákal svet, do ktorého dovtedy mali obmedzený prístup, a určite aj oveľa lepšie finančné ohodnotenie. Mnoho záviselo, samozrejme, od vzdelania, odborníci niektorých povolaní mali lepšie štartovacie podmienky ako iní. Z Bratislavy a priľahlých území vtedy dochádzalo do Viedne a okolia mnoho ľudí robotníckych profesií (murári, stolári, elektrikári), zdravotníci (zdravotné sestry, fyzioterapeuti aj lekári), počítačoví odborníci, aj inžinieri (strojári či stavbári). Ak chceli pracovať legálne, museli vybojovať s úradmi „papierovú vojnu“. Ale ak sa im podarilo uchytiť sa, ostatné už záviselo najmä od ich schopností, šikovnosti a flexibilnosti.
Išlo vajce na vandrovku
Teraz sa už mnohé zmenilo. I keď Rakúska republika a Slovenská republika podpísali v apríli tohto roku dohodu o vzájomnom uznávaní dokladov o vysokoškolskom vzdelaní, trh práce v Rakúsku sa už do veľkej miery nasýtil a nájsť vyhovujúce miesto je dnes omnoho komplikovanejšie.
Pochôdzky po úradoch, ktoré by ste museli absolvovať pred de-siatimi rokmi, musíte absolvovať aj dnes s jedným rozdielom: nemusia vás priviesť k vytúženému cieľu.
Diplomovaná fyzioterapeutka Zuzana Horváthová sa zhruba pred dvoma rokmi rozhodla, že to predsa len v Rakúsku skúsi. Jednak jej syn už trochu podrástol, tak si myslela, že bude lepšie znášať jej náročnejší pracovný plán, na druhej strane sa práca v slovenskom zdravotníctve stávala stále nepríťažlivejšou. Pustila sa teda do vybavovania všetkých náležitostí. Tak ako jej poradili priateľky, ktoré už v Rakúsku pracovali.
Poplatky, poplatky, poplatky
Začala tým, že si našla pracovisko, kde mali o ňu záujem - samo-zrejme, ak si vybaví nostrifikáciu. „Dosť dlho trvalo, kým som vôbec dostala termín, kedy môžem navštíviť ministerstvo, aby som zistila či ma na nostrifikáciu zaradia,“ vysvetľuje Zuzana Horváthová. „Len aby so mnou začali rozprávať, musela som zaplatiť 600-šilingový kolok. Nasledoval šek za zaradenie žiadosti o nostrifikáciu na prejednanie.“ Potom radšej prestala poplatky počítať. Zuzana však ešte stále nepredpokladala, že bude mať s nostrifikáciou vážnejšie problémy. Od tej doby, čo začali v Rakúsku pracovať jej priateľky, absolvovala totiž jedenapolročné doplňujúce štúdium a získala titul diplomovaný fyzioterapeut, ktorý ony v čase svojho nástupu na pracovné miesta v Rakúsku ešte nemali. Keďže bez tohto štúdia museli pred desiatimi rokmi robiť v Rakúsku dve skúšky (z právnych predpisov a z hygieny), predpokladala, že ona bude na tom podobne, ak nie lepšie.
Koniec dobrodružstva ju znechutil
O pripustení k nostrifikácii rozhoduje riaditeľka inštitútu, kde sa adepti na nostrifikáciu pripravujú. Jej verdikt znel: „Na slovenských zdravotných školách nám vraj odprednášali tak málo hodín z odborných predmetov, že ma vôbec nemôže pripustiť k nostrifikácii. Už predtým som zažila mierny šok, keď mi na ministerstve zdravotníctva povedali, že budem musieť urobiť asi desať skúšok, ale toto ma dorazilo. Tak som sa spýtala ako je možné, že moja kvalifikácia je mi nanič, keď poznám ľudí s nižšou kvalifikáciou ako mám ja, ktorí normálne pracujú. Povedali mi, že podmienky sú dnes už jednoducho prísnejšie.“
Celé dobrodružstvo ju stálo asi 20- až 25-tisíc korún, niekoľkokrát si musela vybrať dovolenku, aby mohla cestovať na úrady do Viedne. Po poslednom zhodnotení situácie stratila chuť robiť ďalšie kroky. Ešte by sa síce dalo napísať dovolanie, ale keby si aj našla zamestnávateľa, ktorý by ju prijal zatiaľ bez nostrifikácie, aj tak by si ju musela podľa predpisov doplniť najneskôr do dvoch rokov, inak by musela vykonávať nižšie kvalifikovanú prácu, a to sa jej zdalo neúnosné.
