Do Rakúska nechodia Slováci iba nakupovať

Niektorí ambicióznejší rodičia využili nové možnosti a zapísali svoje deti do rakúskych škôl. I keď slovenskí školáci neboli v tom čase v základných školách najmä v rakúskom pohraničí výnimkou, pre niektoré deti nebolo takéto presadenie do nového prostredia najpríjemnejšie. Jakub Rehák nemá na začiatky najlepšie spomienky. Do rakúskej školy začal chodiť ako jedenásťročný a keďže sa už niekoľko rokov učil nemčinu, veľké prob-lémy s jazykom nemal. „Nerozumel som, samozrejme, úplne všetko, ale spočiatku na nás učitelia veľmi netlačili,“ hovorí Jakub. „Najviac mi prekážalo, že som nemal čas stretávať sa s kamarátmi, musel som sa učiť. V tom období mi spríjemňovala život matematika. Tá mi vždy išla dobre a keďže oni boli o niečo pozadu za tým, čo sme sa učili doma, aj v Rakúsku som obstál, i keď som niekedy celkom neporozumel zadaniam.“

Pomohli aj spolužiaci

Jana Čavojová a jej mladšia sestra sa aklimatizovali na základnej škole v Kittsee zrejme o niečo lepšie - niekoľko týždňov im s jazykom pomáhali slovenskí spolužiaci a potom si už nejako dokázali poradiť. A na gymnáziu už boli dievčatá ako doma: „Nemčina už bola v pohode a vo Viedni študuje pomerne veľa cudzincov, takže sme nevyčnievali.“

Aj doma nemecky

Dáša Vachošková si pred de-siatimi rokmi našla prácu vo Viedni a keď konečne zvládla všetky papierovačky spojené s novým zamestnaním, zistila, že sa tam musí presídliť aj s deväťročnou dcérkou. Inak by nebola schopná zladiť pracovné povinnosti s výchovou dieťaťa.

„Mama bola vždy dosť náročná, ale dnes si na naše začiatky vo Viedni spomínam celkom dobre,“ hovorí devätnásťročná študentka prírodných vied Petra. „Po nemecky som sa učila už v škôlke a neskôr na základnej škole, ale keby ma prvé mesiace mama nepreháňala, asi by som mala oveľa väčšie problémy zvládnuť školu tak, ako som bola zvyknutá.“

V jednoizbovom viedenskom byte znela vraj vtedy iba nemčina: z rádia, z televízora, aj Petra sa musela snažiť rozprávať čo naj-viac po nemecky. „Keď som začala niečo po slovensky, tvárila sa, že nepočuje,“ smeje sa Petra. „Občas mi to poriadne išlo poriadne na nervy. Ale potom ako by sa mi zrazu v hlave vyčistilo a nemčina mi prestala robiť problémy.“

Mnoho teda závisí od jazykových schopností a určite aj do vôle dieťaťa a rodiča. Aj šikovným deťom zo Slovenska sa totiž niekedy stalo, že prvý rok na rakúskej škole prepadli. Až neskôr, keď sa naučili poriadne po nemecky, ocitli sa zase medzi najlepšími žiakmi v triede.

S rakúskou maturitou je už postup na vysokú školu pomerne jednoduchý. Slováci majú oproti domácim dokonca tú výhodu, že za štúdium nemusia platiť.

MONA GÁLIKOVÁ