Po víťazstve spojencov v II. svetovej vojne sa výrazne zmenil pomer síl v Európe. Sovietsky zväz si po víťazstve nad hitlerovským Nemeckom začal upevňovať svoje pozície. Svet sa začal postupne rozdeľovať na dva nezmieriteľné bloky. Kroky vedúce k nastoleniu totalistických režimov v krajinách východnej a strednej Európy vyvolávali vo vládnucich kruhoch v Spojených štátoch a západnej Európe obavy o budúcnosť ďalších štátov Európy.

Ako prvý vystúpil s otvorenou výzvou na obranu demokracie premiér Veľkej Británie Winston Churchill. V prejave v americkom Fultone dňa 5. marca 1946 vyzval na odpor proti novej nebezpečnej komunistickej ideológii. Ako výraz tohto odporu navrhol vytvoriť spojenie anglosaských národov vo forme britsko-amerického paktu. Výsledkom sa stala Trumanova doktrína, ktorá znamenala praktický začiatok budovania systému obrany proti prenikaniu komunizmu do ďalších európskych štátov. V hospodárskej oblasti vznikol Marshallov plán, zameraný na obnovu vojnou zničeného európskeho hospodárstva.

Výrazom nezmieriteľnosti demokratického a totalistického spôsobu vládnutia sa stala sovietska blokáda Západného Berlína.

Poradca Republikánskej strany pre zahraničnopolitické otázky John Foster Dulles navrhol 19. januára 1948 v zahraničnom výbore amerického Senátu vytvoriť protisovietsku koalíciu západoeurópskych krajín. Myšlienku podporila britská a francúzska vláda a tiež vlády krajín Beneluxu.

Dňa 17. marca 1948 vznikol Bruselský pakt. Jeho signatármi sa stalo päť európskych krajín: Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. O pol roka neskôr vznikla vojenská štruktúra Bruselského paktu - Organizácia obrany Západnej únie a 4. októbra 1948 Stály výbor hlavných veliteľov so sídlom vo francúzskom Fontainebleau.

Keďže obavy spojencov naďalej rástli, snaha vytvoriť ešte silnejšiu politicko-vojenskú organizáciu silnela. Rovnako tak potreba zapojiť do spoločnej obrany aj zámorské krajiny USA a Kanadu. Dňa 4. apríla 1949 ministri zahraničných vecí dvanástich zakladajúcich štátov Aliancie podpísali vo Washingtone tzv. Washingtonskú zmluvu.

NATO sa stalo medzinárodným politicko-vojenským zoskupením nezávislých štátov. Nejde o nadnárodnú organizáciu, ale spoločenstvo podporujúce spoluprácu medzi členskými krajinami, rozhodnutia sa prijímajú len so súhlasom všetkých členských krajín. Orgány, ktoré boli z rozhodnutia Severoatlantickej rady vytvorené, možno rozdeliť na politické a vojenské. NATO je však v prvom rade politickou alianciou, a preto sú všetky jeho vojenské orgány podriadené orgánom politickým.

Sídlom NATO je Brusel, ktorý je politickým ústredím aliancie a stálym sídlom Rady NATO. Sídlia tam stáli predstavitelia a národné delegácie, generálny tajomník a medzinárodný sekretariát, vojenskí zástupcovia jednotlivých krajín, predseda Vojenského výboru a medzinárodný vojenský štáb a celý rad agentúr NATO. Od roku 1994 sú pri sídle NATO zriadené styčné úrady predstaviteľov partnerských krajín. Súčasným generálnym tajomníkom NATO je od októbra 1999 George Robertson z Veľkej Británie.

NATO má v súčasnosti devätnásť členských krajín - Belgicko, ČR, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Turecko, USA a Veľká Británia.

Všetky členské štáty majú pri NATO svojich civilných stálych predstaviteľov (veľvyslanca) a vojenského zástupcu.

Dokumentačná redakcia KB žab