Darío Grandinetti. FOTO – MIGUEL BRACHO
Hovor s ňou (Hable con ella) m Španielsko 2002, 112 minút m Réžia a scenár: Pedro Almodóvar m Hudba: Alberto Iglesias m Hrajú: Javier Cámara, Darío Grandinetti, Rosario Flores, Leonor Watling, Geraldine Chaplin
Provokatívny, poetický moment: muž, zmenšený na veľkosť palca, sa kĺže po prsiach spiacej milovanej, emfaticky sa jej pritláča na hruď, putuje ako v tranze krajinou jej tela, až sa pred ním roztvorí obrovský kráter a on po pár váhavých dotykoch doňho vhupne. Muž sa doslova dáva pohltiť svojou nesmiernou, neúmernou láskou.
Už roky sa Pedrovi Almodóvarovi takýto obraz mihá pred očami. Vždy z neho chcel urobiť film, ktorý by sa volal Miznúci milenec. Teraz ho má, aj keď to nie je celkom to. Vo svojej poslednej snímke Hovor s ňou, ho ukáže ako film vo filme: čiernobiely, expresionistický a nemý.
Akýkoľvek pokus prerozprávať film Pedra Almodóvara dopadne smutne: vaši poslucháči si pomyslia, že im rozprávate telenovelu. A budú mať pravdu: všetky filmy tohto divokého Španiela vo svojej podstate pripomínajú telenovely. Ale on každý gýč a trivialitu umiestni do nepostihnuteľnej výšky - v tom je jeho zvláštne umenie. Tak je to aj v Hovor s ňou. Dvaja muži sa spriatelia na jednotke starostlivosti o pacientov v kóme. Jeden, novinár Marco (Darío Grandinetti) sa zamiloval pri pokuse urobiť rozhovor s Lydiou, toreadorkou (Rosario Flores). Lydiu však zranil rozzúrený býk. Druhý, Benigno (Javier Cámera) je ošetrovateľ a stará sa o mladučkú tanečnicu Aliciu (Leonor Watling), ktorá mala autonehodu. Upadla do kómy a on ju odvtedy umýva, voňavkuje, masíruje, stará sa o ňu. Ale hlavne s ňou hovorí, neprestajne, ako keby ho mohla počuť. A to isté radí aj Marcovi: „Hovor s ňou!“
Je to príbeh dvoch zranených dvojíc: Marco stráca svoju lásku pri nehode a čoraz viac sa od nej vzďaľuje. Benigno ju nehodou získa. Predtým ju len pozoroval, pokúšal sa osloviť ju, ale nádherné dievča zostalo pre svojho nepríťažlivého ctiteľa nedostupné. Až teraz, na nemocničnej posteli, je jeho. Je to jedna z almodóvarovských temných obsesií. Ešte väčšmi stemnie, keď sa pri kontrolnom vyšetrení ukáže, že Alicia je tehotná. A to vôbec nie je jediný prekvapivý zvrat, ktorý vo filme zažijeme.
Pedro Almodóvar poprehadzuje hodnoty a premieša všetky tabu. To, čo považujeme za odsúdeniahodné, je uňho nežným, nábožne rozostreným vyznaním. Nenadarmo sa hrá s kresťanskými motívmi, od umývania nôh, nepoškvrnené počatie až po zázrak vzkriesenia.
Hovor s ňou je na prvý pohľad celkom iný než ostatné jeho filmy. Postavy nie sú také krikľavé a prvýkrát nie sú ťažiskom ženy. Toreadorka vyžaruje čosi trpko-mužské, jej korida v spomalenom zábere je štylizovaná ako tanec a pripomína Aliciine tanečné figúry. Ale obe ženské postavy sú väčšinu času nútené byť absolútne pasívne. V jednom z najkrajších obrazov si obaja muži ukladajú svoje milované na balkóne vedľa seba, otáčajú im hlavy tak, aby sa pozerali navzájom do očí. Kvarteto zmarenej lásky.
Hovor s ňou je melodráma. Nielen v bežne rozšírenom zmysle tohto slova, aj v tom užšom, divadelnom. Almodóvar často rozprávanie prerušuje a dopĺňa ho hudbou. Na koncerte Caetano Veloso spieva baladu, ale najmä tu uvidíme dva tanečné kusy Piny Bausch. Benigno a Marco sa dívajú na predstavenie, sedia vedľa seba a ešte netušia, že ich osud dá dokopy. Druhou choreografiou Piny Bausch je príbeh - možno sa aj pri nej zíde nejaká nová dvojica. A potom Miznúci milenec, podložený komornou hudbou. Tento film bez slov hovorí veci, ktorým by nerozumela nijaká zbierka zákonov - a zároveň naznačuje to, čo vo svojom hlavnom prúde tento príbeh takýmto spôsobom nemohol ukázať.
Zdalo sa, že Pedro Almodóvar už tak ľahko neprekoná dážď cien ani oscarovú slávu, ktorá sa zniesla na jeho posledný film Všetko o mojej matke. Ale zrejme sa mu to podarilo. Hovor s ňou je jeho najdojemnejšie, najbohatšie a najzrelšie dielo. Je to veľký príbeh osamelosti a nádeje. Zo všetkého najviac je to óda na lásku, mimo morálky a akýchkoľvek iných hraníc.
ANDREA PUKOVÁ
