FOTO - ARCHÍV
rení‘ ani neotočí od stola, po tom, čo ďalší nastaví vrecko plášťa na ‘bakšiš‘, vlastne už ani nemôžem mať iný názor. Ale zase, zdravie mám len jedno, a preto im musím slepo dôverovať. No na druhej strane, nikdy sa nedá zovšeobecňovať. Česť bielym vranám – obetavým a zlatým ľuďom v zdravotníctve.
Človeku naozaj iné neostáva, len aspoň ako-tak veriť, že mu pomôžu. Oni sa v podstate aj ako-tak pokúsia pomôcť, ale nie veľmi. Aby to nestálo veľa námahy, aby nemuseli študovať nič nové, aby nemuseli konzultovať čokoľvek s kolegom. Proste, základným princípom je nemať problémy. Ale toto je problémom nielen lekárov, oveľa viac sa to dá vidieť u úradníkov. Je to zrejme v mentalite národa, vnútené myslenie „nemať problém“, od čias komunizmu.
Keď bude zdravotníctvo stále kvázi zadarmo a neadresne financované, vždy budú ľudia nadávať, že sa o nás nepostarali dostatočne, že o kamaráta sa starali viac a vôbec, že ma na tej hnusnej posteli nechali tak strašne trpieť a nič neurobili. Nehovoriac o tom, že ľudia sú na svoje zdravie a zdravie svojich blízkych citliví najviac, takže lekári budú na lopate vždy ako prví. Veľakrát som nadával na to, že v čakárni o mňa nemá nikto záujem, ale veľakrát som aj zistil, že urobili, čo mohli. Podľa mňa nie je problém v ľuďoch, ale v ich ohodnotení. Prečo dávame na armádu, a nie na zdravotníctvo?
Neľudský prístup lekárov nadháňa pacientov k milým, usmievavým a chápavým tzv. liečiteľom a šarlatánom (takisto česť výnimkám medzi nimi). Ja osobne nedôverujem ani lekárom, ani liečiteľom, neznášam naše postsocialistické zdravotníctvo a neverím v žiadne jeho reformy.
Pokiaľ si pamätám, vždy ma liečili správne a vždy aj vyliečili. Niekedy mi lekári len málo vysvetlili, v čom je problém, ale keď som si to v encyklopédiách naštudoval, tak som sa s nimi mohol potom na úrovni porozprávať. Tak trochu sa mi zdá, ako keby na lekárskych fakultách razili heslo: Málo informovaný pacient, dobrý (a pasívny) pacient. K tomu prispieva aj používaná latinčina. Vo Veľkej Británii museli napríklad zákonom lekárom prikázať, aby sa vyjadrovali v angličtine a zrozumiteľne pre pacienta. Mohli by to zaviesť aj na Slovensku.
Zdá sa mi, že ste sa stretli len s lekármi v ambulancii. Skúste sa pozrieť na lekárov – operatérov, keď sme na tom tak, že o sebe ani nevieme. Niekedy ich výkon trvá aj 8 – 12 hodín a nikto sa ich neopýta na ich životné funkcie, či im netreba močiť alebo jesť. Taktiež anestéziológ sa stará o nás, keď sme hrobárovi na lopate. Lenže keď nemá, čo potrebuje k svojej práci a lieky pre pacienta, celá jeho námaha je niekedy zbytočná. Lekár je tiež človek a nikto ho nepripravil na to, ako má toto všetko povedať príbuzným. Zažila som mladú lekárku, ktorá plakala, keď už nemohla pomôcť dieťaťu, ktoré sa pre neopatrnosť rodičov utopilo. Na rodičov nenadával nikto. Mám lekára v rodine, vedela by som veľmi veľa hovoriť. Pamätajte, že aj lekár je človek. Lekári v nemocnici majú odpracované aj 300 hodín za mesiac a hodinová mzda je veľmi malá. Jeden murár povedal, že za také peniaze by ráno ani nohu z postele nespustil.
