„Nemám ten pocit. V tejto dobe nie je na plač dôvod, ľudia sú demokraticky vyspelí, každý má slobodnú možnosť si vybrať, ohodnotiť sa a výsledkom je plač alebo radosť. V minulosti mali ženy možno viac dôvodov plakať, boli doma, utiahnuté, mali posluhovať mužovi – živiteľovi, mali to ťažšie, takže možno mali dôvod plakať.“
ANNA KOLKOVÁ, šefredaktorka vydavateľstva Lúč:
„Je to pravda, ženy plačú, či majú radosť, alebo bôľ. U mužov sa to považuje za hanbu. Ale myslím, že aj oni majú sklon plakať, dokázali by tiež ventilovoať napätie týmto spôsobom. Môj manžel je citlivý, plače na pohrebe, keď ho niečo dojme. Otca ani bratov som však nikdy plakať nevidela. Určite však plačem viac ako manžel, vyplačem sa a je mi ľahšie.“ (haj)
