r sveta z roku 1985, štvornásobný majster bývalej federálnej ligy priviedol s kapitánskym céčkom k poslednému titulu v slovenskej Extarlige Košice (1999). Z tohto klubu sa však ozvali správy, že Liba by nezapadal do ich koncepcie.
Máte pokojný hlas, neranilo vás to?
„V živote som už preskákal všeličo. Hokej býva tvrdý aj mimo ľadu. Košické odmietnutie ma neprekvapilo. Stalo sa tak vlastne už tretíkrát za sebou.“
S košickým trénerom Milanom Jančuškom ste získali dva tituly federálneho majstra ako spoluhráči. Prečo to nie?
„Hrali sme spolu desať rokov, štyri roky sme spolu bývali. Je jasné, že ma nechce. S tým nič nenarobím. Ale čudujem sa im. Zoberte si súpisku a košické výkony. Celé mužstvo stojí na jednej útočnej lajne, ku ktorej sa občas pridá druhá. Inak nič úžasné.“
Ako ste sa rozišli so Spišiakmi?
„V dobrom. Dohodli sme sa korektne. Psychicky ma ubíjalo hrať s neskúsenými mladíkmi a počúvať ešte z okolia kritiku. Teraz tam postavili na extraligový zápas šestnásťročného chlapca. Pripadá mi to až tragické.“
Dostali ste ponuku zo Skalice, ktorá je však pre vás priveľmi ďaleko. Odkiaľ ešte?
„Ozvala sa Nitra. Lenže ja naozaj nechcem ísť ďaleko z Košíc. Doma chcem dozerať na rast pätnásťročného syna Richarda, ktorý hrá v košickom doraste. Je to dosť chúlostivý vek.“
Richard je po otcovi útočník, pravák?
„Presne tak.“
A čo neďaleký Prešov?
„Nejaké rozhovory už prebehli. Opakujem, že rád by som dotiahol sezónu do konca.“
VOJTECH JURKOVIČ
