František Němec ako Minetti.
FOTO - ČTK
n zaradili inscenáciu jeho hry Alžbeta II. v naštudovaní berlínskeho Schiller Theater. Vo Viedni však podľa Bernhardovho želania nemohla byť uvedená, a tak Viedenčania (podobne ako pred desiatkami rokov v prípade nepohodlného dramatika Schnitzlera) využili blízkosť Bratislavy a kontroverznú inscenáciu jednoducho premiestnili do opery SND.
Slovenský tvorca si na Bernharda trúfol iba raz, v preklade Viki Janouškovej ho vo vtedajšom Východoslovenskom štátnom divadle roku 1998 inscenoval Martin Čičvák, teraz umelecký šéf Národného divadla v Brne. Naše divadelníctvo však Bernhard obohatil aj inak. Slovenské party Emílie Vášáryovej a Martina Hubu v pražskom Divadle na Zábradlí v inscenáciách Ritter, Dene, Voss (1996) a Divadelník (1999) neboli len exkluzívnou ozdobou vysoko cenených naštudovaní J. A. Pitínského: v duchu Bernhardovho celoživotného boja proti stredoeurópskej malosti sa stali aj manifestami tvorivej slobody a otvorenosti v rovnakom priestore.
Pri ďalšom Bernhardovom vstupe do slovenského kontextu opäť asistovali Česi, tentoraz pražské Národné divadlo. Reprezentatívna inscenácia hry Minetti (Portrét umelca ako starého muža) s premiérou približne spred roka nám sprostredkovala zrelú prácu legendy českej réžie, osemdesiatjedenročného Otomara Krejču.
Ako už to v Bernhardových hrách býva, nejde o príbeh, ale o situáciu: zostarnutý herec, ktorému spod gatí trčí šnúrka od spodnej bielizne, čaká v hoteli na Ostende na šéfa činohry, ktorý mu údajne ponúkol úlohu kráľa Leara v rámci osláv dvojstého výročia vzniku divadla vo Flensburgu. Čaká márne, v kufri s maskou Leara od Jamesa Ensora, známeho belgického maliara masiek a maškarád, ktorý v Ostende žil. Toto spojenie určuje aj vizuálnu podobu inscenácie: bizarnosť Ensorových masiek umocňuje Bernhardov text a striedma a disciplinovaná Krejčova réžia ich absolútne rešpektuje.
Bizarnú líniu sleduje aj scénografia Jiřího Sternwalda. Málokedy si v našich zemepisných šírkach a finančných podmienkach môžeme vychutnať takú výraznú a predsa absolútne partnerskú scénografiu! Náznaky realistického priestoru secesného hotela zvrchu sceľuje obrovské vypuklé zrkadlo. V ňom zúri v texte predpísaná snehová búrka, aj keď len svetelnými efektmi, v ňom sa nakoniec ukáže reflexia povraziska a javiskového priestoru ako „skutočné“ dejisko existenciálnej víchrice typického bernhardovského hrdinu, ktorý zomiera na pobreží s maskou kráľa Leara na tvári.
Príležitosť zahrať si postavu Minettiho inšpirovanú hercom Bernhardom Minettim, pre ktorého Bernhard písal ťažiskovú úlohu, dostal František Němec. Jeho výkon nesleduje spomínanú bizarnú, tajomnú líniu, outsiderstvo tohto Minettiho je zvnútornené, neteatrálne. Ak majú podľa Minettiho replík veľkí herci vlákať obecenstvo do pasce príbehu, ducha, citu, a potom ho vydesiť, Němec aj Krejča sa najmä v poslednom bode zrejme spoliehali na vpády ensorovských masiek, ktoré rytmizujú text aj inscenáciu. A tá je teda nakoniec viac kultivovaná ako šialená.
Autor: Anna Grusková
