. Hral, spieval a tancoval vo veľkých muzikáloch ako Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný, farebný plášť, Kráľ Dávid či Pomáda. Jeho hlas je známy z mnohých populárnych dabovaných seriálov. Má za sebou stvárnenie jednej z hlavných postáv v talianskom historickom veľkofilme podľa Croninovho románu Citadella, ktorý dokončili v lete. Jeho chlapčenský výzor mu vraj v muzikáloch pomáha a pri charakterových úlohách škodí. Trošku rebel, trošku romantik. Herec Stano Král.

Dostali ste sa k úlohe vo filme zahraničnej produkcie na základe konkurzu?
Dostal som sa k nej kuriózne. Dlho nevedeli obsadiť úlohu Christophera, britského veľvyslanca v Škótsku. Mal to byť trochu aristokratický, jemný typ, akých vraj v Ríme niet, lebo sú tam muži rovnakí. Moje fotografie ležia vo veľkých zahraničných hereckých agentúrach, cez ktoré vyberali vhodný typ do tejto postavy. Tam videli moje fotky a volali mi, že ma chcú okamžite vidieť. Režisér sa rozhodol, že ma netreba skúšať, stačí, ak ma uvidí v kostýme. Opýtal sa, či som profesionálny herec, a dostal som zmluvu.

Kto boli vaši partneri?
Veľké osobnosti talianskeho filmu. Massimo Ghini, známy zo Zeffirelliho diela Čaj s Mussolinim, si tu zahral hlavnú mužskú úlohu. Opäť som sa stretol s Annou Galliena, ktorú si možno naši diváci pamätajú z filmu Kaderníkova žena. Produkcia sa pred ňou úplne triasla, aby sa nevyskytol nejaký problém. Mne sa zdala príjemná. No, a výborný bol aj Franco Castelano, známy z televízneho seriálu Predavačky.

Podarilo sa vám s nimi zhovárať aj súkromne? 
Najviac som komunikoval s Annou Gallienou, pretože som s ňou najviac v závere filmu pracoval. Je to skutočná profesionálka. Dostali sme sa do štádia superhumoru. Istú nočnú scénu sme nakrúcali tak, že sme nastúpili do oldsmobilu a režisér chcel, aby som išiel veľmi rýchlo. Bol som unavený, boli sme nonstop na pľace, a tak som si pospal. Uprostred noci ma zobudili - rýchlo, prestalo pršať, treba dokončiť túto scénu. Nevedel som ani ako sa volám, v polospánku som zabudol, že v oldsmobile je plyn s brzdou presne naopak. Navyše sme boli v Anglicku, takže som išiel po ľavej strane. Stále som pridával a pridával, Anna kričala, a ja som stále dupal na plyn. Nakoniec vybehla z auta celá zúrivá a mne to zrazu prišlo smiešne. Dva dni sme sa na tom zabávali. Takmer som zabil taliansku hviezdu.

Opäť ste sa pri nakrúcaní stretli aj so slovenskou herečkou Barborou Bobulovou, ktorú viac ako Slováci pozná zahraničie. Pred desiatimi rokmi ste spolu stáli na činoherných doskách SND ako Rómeo a Júlia. Aké bolo stretnutie?
Barbora je v Ríme, má aj nejaké kontakty na Ameriku. Mal som z toho fantastický pocit, a to nielen  pred kamerou, ale pri skúškach. Barboru som naozaj dlho nevidel, vedel som len to, že sa jej darí a nakrúca veľké filmy. Otvárala dokonca festival v Cannes. Zdá sa mi úžasné, že začínajúca slovenská krehká herečka to všetko dokázala. Napriek tomu sa vôbec nezmenila. Ani povahou, ani správaním.

Je výhoda pri nakrúcaní, keď sa poznáte?
Teraz to bola obrovská výhoda! V Barbare som mal partnerku, s ktorou som mohol dokonale komunikovať. S Talianmi sme sa dohovárali lámanou angličtinou, ani oni na tom neboli jazykovo najlepšie. Vymenili sme si síce základné informácie, na pľace však človek potrebuje oveľa viac. Nechcelo sa mi stále volať českú prekladateľku, a tak mi komunikáciu s režisérom či kameramanom tlmočila Barbora. Keby som mal za partnerku taliansku herečku, bolo by to oveľa ťažšie.

Kto vás bude v Citadelle dabovať?
Netuším. Je to zvláštna situácia, nakrúcali sme v angličtine. Talianski herci sa zrejme budú dabovať do taliančiny sami.

Vráťme sa trochu na Slovensko. Prepožičiavate hlas mnohým zahraničným hereckým osobnostiam. Čo vám dáva dabing?
Som vďačný za to, že som mohol nahovárať takých svetových hercov ako napríklad Tom Cruise, Johny Depp, Charlie Sheen alebo John Travolta. Páčila sa mi práca na seriáloch Priatelia, Perfektní príbuzní či Divoký anjel. V prípade kvalitného filmu a výborného hereckého výkonu sa totiž človek aj profesionálne veľa naučí a všeličo odpozoruje. Napríklad od Travoltu štýl filmového komediálneho herectva a od Cruisa zasa silné dramatické polohy, ktoré mu objektívne nik nemôže uprieť.

Ešte za nitrianskych čias sa o vás rozprávalo ako o rebelovi. Uprostred predstavenia ste sa vraj boli schopný zobrať a odísť. Čo sa vlastne dialo?
Bol to škandál, a preto som potom niekoľko rokov Nitru nemal rád. Nikto z kolegov sa ma nezastal, ani potvora Pavlíková. (Smiech.) Robili sme ťažkú inscenáciu Motýľom nik nerozkáže, kde som hral slepého chlapca. Mal som tam dôležité scény s matkou, k tomu ešte ktosi ochorel a došlo k zmene programu, v rámci ktorej sme nejakým učňom uvádzali práve túto incenáciu. Ľudsky sme sa do toho veľmi vložili a oni príšerne vyrušovali. Kopali sa, zhovárali sa, rehotali tam, kde ja som plakal. Vydržal som jeden a pol hodiny. V scéne s matkou sa to vo mne vzpriečilo a odišiel som z javiska. Najprv som sa zamkol v šatni, a potom odišiel na autobus do Bratislavy. O tri dni prišla výpoveď. Ani z kolegov hercov sa mi polroka nikto neozval. Všetci mali jednotný názor - profík toto nesmie urobiť, aj keby doňho hádzali paradajky. Napriek všetkému si myslím, že sa nemusíme nechať ponižovať. Ak by som sa zajtra ocitol v podobnej situácii, urobím to isté. Postoj kolegov ma vtedy veľmi sklamal a preto som rád, že som odišiel z Nitry už pred dvanástimi rokmi.

Vraj máte fóbiu z lietania, pre ktorú ste odmietli vystúpiť na plese diplomatov v Chicagu.
Tak strašne sa bojím, že nelietam. Nepomohlo nič - čím viac som lietal, tým viac som sa bál. Raz som mal letieť s divadlom do Bulharska, tak som radšej išiel som na zastávku, o ktorej som vedel, že je zrušená. Aspoň som sa mohol vyhovoriť, prečo som zmeškal lietadlo. Vystúpenie v Chicagu som najprv sľúbil, ale potom tam spadlo lietadlo a ja som sa neprekonal. Chicagský konzul mi volal trikrát denne, radšej som už ani nedvíhal telefón. 

Každé dva roky údajne meníte bydlisko. To sa musíte skrývať pred obdivovateľkami?
Nie je to každé dva, ale každé štyri-päť rokov. Rád sa sťahujem, milujem zariaďovanie. Nové prostredie ovplyvní môj životný pocit. Zrazu ho mám lepší. Starý byt zrekonštruujem a predám, nový kúpim preto, že chcem bývať na inom mieste, alebo mať pracovňu, alebo sa mi páči celkom iná kúpeľňa. Tak to ide dokola.

Máte po štyridsiatke a stále ste "single". Netúžite po rodine?
Už som prekonal obdobie, keď sa schyľovalo k rodinnejšiemu životu. Nemám takéto priania. Skôr túžim po veľkej zmene.

Akej napríklad?
Čím som starší, tým sa menej fixujem. Chcel som napríklad odísť do Londýna kvôli jazyku a pracovným kontaktom, možno to však zmením za Rím, ak by ma tam čakala nejaká práca. 

Raz ste sa vyjadrili, že chcete byť v päťdesiatke vymakaný ako zver. Ako pokračujete?
Ustúpil som z tohto plánu, ktorý som však myslel veľmi vážne. Cvičím osem rokov, chcel som sa dať na profesionálnu dráhu. Začal som jesť podporné lieky a konzumovať obrovité koktaily. Pribral som šesť kilogramov a zistil, že mi narástlo brucho. To všetko preto, lebo nemám dvadsať, štyridsať rokov. Musel by som mať špeciálnu stravu a denne iba dve hodiny cvičiť brucho. Na to už nemám čas ani chuť. Mal som na to myslieť, keď som bol mladý. Teraz sa venujem kondičnej kulturistike.

Autor: Barbora Laucká/ Foto: Desana Dudášová