Maribel Verdúová. FOTO - IMDB

Vo filmoch sa to len tak hmýri fiktívnymi dorastencami, takými umelými a falošnými, že by ste ich najradšej, tiež fiktívne, oplieskali o stenu. V tínedžerských komédiách sú to slabomyseľní debilkovia, ktorí majú hlavu plnú len svojich búrlivo dozrievajúcich pohlavných orgánov. V pedagogicky hodnotných filmoch sú zas nositeľmi sivovlasého idealizmu svojich tvorcov.

Všetko je to moralizátorské pokrytectvo, tvrdí Hollywoodom zocelený mexický režisér Alfonso Cuarón. Jeho film Mexická jazda, ktorý vlani na benátskom festivale získal cenu za scenár, je inteligentnou kombináciou príbehu dospievania, road movie a takzvanej spoločenskej sondy. Tínedžerom dožičil na filmovom plátne vysmiatu a pritom smutnú mladosť.

Tenoch, syn skorumpovaného politika, a Julio, dieťa mexickej strednej triedy, sú super kamaráti. Majú sedemnásť a žijú si v Mexico City, akoby zajtrajšok mal trvať večne. Práve sa s vrúcnymi sľubmi vernosti rozlúčili so svojimi priateľkami a vyprevadili ich na prázdniny do Európy, a už sa ženú dobýjať ďalšie. Čas zmysluplne trávia na žúroch, tlčú sa a podvádzajú ostošesť.

Okolie nevnímajú. Že v opitosti rozbijú na oteckovom aute svetlá? Na to prdia, doslova. Že ich slúžka najskôr poutiera slúchadlo, než ho niekomu podá? Normálne. Svadba, na ktorej na žiadosť rodičov vítajú prezidenta? „Zhromaždenie slizákov.“ Len dvadsaťosemročná Španielka Luisa - okúzľujúci chameleón: Maribel Verdúová - vydatá za Tenochovho bratanca, sa im okamžite zapáči. Osud zariadil, že plachá, zvláštne vzdialená Luisa prijme ich pozvanie k moru, aj keď ho mysleli ako žart.

Kamera Emmanuela Lubezkého, nominovaného na Oscara za Ospalú dieru, zaberá práve svety, v ktorých sú hlavné postavy cudzincami, skoro o nich netušia a míňajú ich bez toho, aby si ich naozaj všimli: obrovská demonštrácia v Mexico City, na vidieku procesie s miestnymi svätými. Svet mexického služobníctva v malých motorestoch, ktorý bežné oko nevidí, policajné kontroly na ceste. A jeden stoický pohľad - deväťdesiatosemročnej Indie Normy, ktorá si pamätá aj to, čo sa stalo, keď mala päť rokov. Stačí okamih, aby sme ju identifikovali ako archivárku dejín, ktoré už čoskoro nikto nebude môcť vyrozprávať z vlastnej skúsenosti, svedkyňu „vecí, ktoré už nezažijeme“, ako povedala Luisa.

Vďaka nezaujatému pozorovaniu rozprávača a tichej zvedavosti kamery je prostredie rovnako dôležité ako dej. Je to príbeh krajiny, ktorá sa skladá z mnohých krajín. Pubertálneho Mexika, ktoré po prvej zmene vlády po sedemdesiatjeden rokoch hľadá svoju dospelú identitu asi tak, ako ju hľadajú títo mladiství cestovatelia.