ovať, že i mladých, ambicióznych literátov sa tam nájde o poznanie viac. Na druhej strane dobrý básnik alebo prozaik pod tridsať rokov je v Rusku rovnako ako u nás stratený ako ihla v kope sena.

Nevyhnutná potreba triediť zrno od pliev inšpirovala už začiatkom 90. rokov vydavateľa pôvodne undergroundového vestníku Babylon (po rusky Vavilon), aby názov prvého oficiálneho čísla rozšíril o podtitul Vestník mladej literatúry. Časom vznikla jeho elektronická verzia a 5. októbra 2002 vyšlo v Moskve v tlačenej aj internetovej podobe v poradí už deviate číslo. Obsahuje básne a prózy niekoľkých desiatok mladých autorov roztriedených do piatich kapitol, medzi ktorými sa nájde skutočný talent.

So zreteľom na takmer dokonalú centralizáciu ruského kultúrneho života v Moskve, ktorá funguje de facto ako mestský štát, a čiastočne v Petrohrade, ktorý sa hlavne v posledných rokoch s rozvojom kultúry zavesenej na internete úspešne pokúša o emancipáciu, je najzaujímavejšia podskupina Citadela a čiastočne aj Mestys.

Popri celkom neznámych a začínajúcich autoroch tak na stránkach Babylonu publikujú básnici a prozaici známejší a občas i slávni. Hoci tí poslední majú väčšinou svoje vlastné „tusovky“, čo v ruskom slangu znamená niečo medzi slovenským výrazmi partička a salón - teda spolky, ktoré sa o svojich autorov starajú, zháňajú im mecenášov, publikačné možnosti, alkohol a opiáty.

V podskupinách Citadela a Mestys tak zo známejších mien nájdeme napríklad Kirilla Medvedeva, ktorý svojou slávou začína šliapať na päty takým nedotknuteľným modlám ruskej literatúry ako napríklad do češtiny prekladaný Sergej Dovlatov. Medvedev píše poviedky, ktoré sú značne ovplyvnené tvorbou Charlesa Bukowského, ale čítajú sa skvele. Horšie je to už s Medvedevovými básňami. V nich už je vplyv Bukowského poetiky (a beatnickej poézie) do značnej miery zhubný a uberá mladému básnikovi na osobitosti. Dosť „o ničom“ píše aj poetka Darja Suchovejová, z ktorej sa chce človeku skutočne zívať.

Z dám treba ešte spomenúť vynikajúcu prozaičku Linoru Goralikovú, ktorej texty sú celkom porovnateľné so západnou pozitívne diskriminovanou ženskou prózou. Na rozdiel od často hysterických výlevov, s ktorými sa v poslednom čase roztrhlo vrece, sú však texty Goralikovej „anglosasky“ striedme a svojou alegorickou obraznosťou v niečom pripomínajú súčasné poľské autorky (Olga Tokarczuková, Magdalena Tulliová).

Menej talentovaná, zato o poznanie krajšia je poetka a femme fatale moskovského literárneho života Anastasia Trubačevová, o ktorej sa po Moskve hovorí, že svojou nadpozemskou krásou spôsobila nejednu tragédiu.

O dva týždne po Babylone vyšiel nemenej zaujímavý zborník Avtornik, v ktorom svoje básne publikujú básnici združení okolo rovnomenného moskovského literárneho klubu. Mená ako Stanislav Lvovskij, Nikolaj Zvjagancev, Boris Kočejšvili, Michail Nilin nebo German Lukomnikov sú známe hlavne vyznávačom tradície konkrétnej poézie.

JAN MACHONIN