Nikdy som nemyslela na Rostandovho Cyrana ako na operu. V nedeľu večer som pri hosťujúcom predstavení Národného divadla z Prahy na scéne Divadla P. O. Hviezdoslava Slovenského národného divadla však mala pocit, že počujem hudbu, a nemusel práve znieť podmanivý hudobný plán Filipa Topola a Petra Kofroňa. Režisér Michal Dočekal presvedčil, že sa táto romantická predloha dá zinscenovať s úctou k textu (vrátane komplexne spracovaného bulletinu), ako sa to od Národného divadla aj očakáva, a predsa celkom súčasne, s dokonalým citom pre rytmus, slovo, pohyb, svetlo či scénografický detail. Ak k tomu všetkému pridáme nepatetický romantický náboj, dá sa vytušiť, že v hľadisku bolo počas hosťujúceho predstavenia pražského národného veľmi ticho. Tak tichučko, že každé zašušťanie slávnych milostných listov znelo ako hrmenie.

V Bratislave sa v rámci tradičnej výmeny národných divadiel predstavila tentoraz horúca novinka. Premiéra Dočekalovho Cyrana bola len 31. 10. a bola nesporne udalosťou začínajúcej sezóny, v ktorej sa stal novým šéfom Činohry Národného divadla. Z predchádzajúceho pôsobiska Divadla Komédie si doniesol spriaznených tvorcov, predovšetkým však kmeňového herca Davida Prachařa. Kreáciou Cyrana môže tento neobyčajný umelec pokojne ašpirovať na ďalšiu cenu Alfréda Radoka. Dve už doma má. Jeho prejav bol sugestívny a predsa prirodzený ako gigantický mesiac, ktorý dominoval scéne v poslednom výstupe. Ani jeho partnerka Martina Válková v postave Roxany neupadla do pátosu. I Saša Rašilov odolal pokušeniu parodovať neohrabaného Kristiána. Režisér zvládol s neobyčajnou precíznosťou a jednoduchou štylizáciou aj masové scény bojov či krčmových pitiek.

So scénografom Davidom Marekom a kostýmovou výtvarníčkou Zuzanou Krejzkovou sa režisérovi tentoraz podarilo navrhnúť takmer snovú scénografiu. Architektonicky impozantné celky sa snúbili s nadľahčenými detailmi kostýmov. A povestná balkónová scéna zarastená umelým brečtanom, zahalená do tmy a láskyplného šepotu bola výtvarne i herecky jednou z najromantickejších scén, akú som kedy v divadle videla.

Pražské Národné divadlo dokázalo odhodiť širák povestného básnika a búrliváka s hrdým, dojímavým gestom a zachovať si pritom umelecky čistý štít.