Petr Šabach počas návštevy Bratislavy rozprával v Českom centre i na knižnom veľtrhu Bibliotéka - Pedagogika nielen o literatúre. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Keď sa v roku 1986 objavila na pultoch kníhkupectiev útla knižka poviedok PETRA ŠABACHA (1951) s názvom Jak potopit Austrálii, asi nikto netušil, že sa z jej autora raz stane hviezda knižných hitparád. Sám raz pripustil, že nebyť filmu Šakalí léta, nepoznal by ho nikto dodnes. Potom prišli Pelíšky a zo samouka z Dejvíc sa stal spisovateľ, o ktorom sa hovorí.
Vyčítať Šabachovi konformnosť sa neodvážia ani jeho odporcovia. „Švejk, Hrabal a potom ja,“ povedal v rozhovore pre SME s nenútenosťou, pri ktorej je nečitateľný prechod medzi iróniou a serióznosťou. Vzápätí sa Šabach vzdal členstva v elitnom zoskupení českej literatúry a vyhlasuje: „Moje spisovateľské ciele sú celkom skromné - aby môj text aspoň pár ľudí pobavil a aby som sa zaň nemusel hanbiť. Rád chodím na pivo a v krčme si vypočujem množstvo historiek. Veď ja nie som nič iné než zlodej najrôznejších príhod, ktoré sa snažím domýšľať.“
Rodinné kino
Spisovateľova spolupráca s režisérom Janom Hřebejkom a scenáristom Petrom Jarchovským sa odvíja od roku 1993, keď Šabachovi vyšla kniha Šakalí léta. O rok po nej vydáva súbor dvoch poviedok a novely Voda se šťávou pod provokujúcim názvom Hovno hoří. Z tejto knihy sa neskôr stali Pelíšky - jeden z najúspešnejších diváckych filmov posledných rokov. Posledný Šabachov literárny opus Opilé banány zase inšpiroval film Pupendo, ktorý Hřebejk dokončuje.
Ako prebieha navonok úspešná spolupráca? „Idylicky, pretože som zbavený povinnosti písať scenár,“ hovorí Šabach. „Mám dohodu, že Jarchovský si z mojich kníh vyzobe, čo sa mu chce, a ja mu do toho nehovorím. Ale pozor! Niežeby moja spokojnosť bola nekonečná. Vždy im v debate tvrdím, že to najlepšie v ich filmoch je zo mňa a to najhoršie pochádza od nich.“
Petr Šabach má ešte jedno prirovnanie. On vraj urobí puzzle a požičia ho filmárom. Oni ho vrátia, ale už je úplne inak zložené. Súhlasia len tituly. Tvrdí, že realita v jeho knihách je drsnejšia. Filmy sú zase „rodinným bijákom“ pre široké vrstvy.
Písanie je boj
Petr Šabach vystriedal veľa zamestnaní. Bol technickým redaktorom v Pragokoncerte, metodikom kultúrneho domu, nočným strážnikom a odborným referentom na Akadémii výtvarných umení. Od roku 1987 pracoval v Galérii hlavného mesta Prahy. Kedy začal písať?
„Už som mal takmer tridsať, keď sa ma kamarát opýtal, či si nechcem zarobiť nejakú ‘pětku‘ napísaním fejtónu. Dostal som vtedy asi 86 korún, tak som pokračoval. Ale tie dôvody neboli len finančné. Vždy som bol presvedčený, že to, čo čítam, by som vedel aj napísať. Hovoril som si, že na to mám, hoci som to nerobil. Bol som veľmi tvrdý kritik a v debatách som na nikom nenechal nitku suchú. Ale keď človek začne písať, príde malér. Zistí, že ani zďaleka to nie je také jednoduché, ako si predstavoval. Keď vyjde prvá kniha a prvé kritiky, najradšej by zaliezol pod stôl. Písanie je hrozný boj s vlastnou nevzdelanosťou, hľadanie schopnosti vyjadriť to, čo má človek v sebe.“
K tvorivým mukám ponúka český spisovateľ svojsky vypointovaný príbeh o Márquezovi. Ten, keď dopísal Sto rokov samoty, vrátil sa zo svojej spisovateľskej „jaskyne“ a pred svojou manželkou sa rozplakal. „Keby som sa ja rozplakal pred svojou Andulou, tak by ma nakopala do ‚prdele‘.“
Fascinujúca absurdita
Knihy Petra Šabacha nie sú najdlhšie, pretože nechce unavovať čitateľov. Najviac sa bojí plagiátorstva a opakovania seba samého, čo je len druhá strana tej istej mince. Prenasledujú ho nočné mory, že nejaké slovo napísal zle. Preto je neustále obklopený encyklopédiami a stokrát si všetko overuje.
Rád zdôrazňuje svoju antiliterárnosť, ktorú nemožno zamieňať s drsným záznamom holej skutočnosti, ale dobre dopĺňa jeho nechuť k veľkým dejinám, osudom i slovám. Asi aj to je jeden z dôvodov, prečo Šabachovo písanie vyhovuje mládeži.
„Ak som niečo pochopil, tak to, že mi je blízky absurdný humor, ktorý má v mojom podaní mnoho rovín. Absurdita ma fascinuje a možno aj preto sa moje knihy môžu čítať ako anekdoty.“
