FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
„Že majú zrušiť našu lokálku? Kdeže! Tá tu funguje sto rokov a ešte sto rokov fungovať bude,“ presviedča zanietený chlapík pri vagóne. Je miestny a pre železnicu dodáva betónové podvaly.
Rušňovodič a sprievodca z lokálky, ktorá práve priviezla ľudí do Záhorskej Vsi z neďalekého Zohora, však o rušení vedia. „Počuli sme to v správach.“ Do reči im nie je. Lokálka je každé ráno aj poobede plná, aby sa všetci pomestili, musia pripájať k motoráčiku aj vagón. Prečo sa vraví o rušení tratí, nerozumejú.
Jozef Both je posunovačom a býva na poschodí v staničnom domčeku. „Neverím, že to zrušia. Veď ľudia by železničiarov pozabíjali!“ Na stene vnútri domu má napísaný dátum postavenia staničnej budovy. „Aha, rok 1916,“ ukazuje metlou. Trať sprevádzkovali v novembri 1911.
Nemôžu uveriť ani dedinčania. „Plný je nielen motoráčik, ale aj autobusy a vlaky. Študenti chodia do škôl, ešte pred nimi ľudia do roboty,“ hovorí rodáčka zo Záhorskej Vsi.
Motoráčik jazdí zo Zohora do Záhorskej Vsi po 14-kilometrovej trati, pretína lúky, na ktorých sa často pasú stáda sŕn. Zo Zohora vedie trasa lokálky aj na opačnú stranu, do 35 kilometrov vzdialeného Plaveckého Mikuláša. Stanica je mierne od ruky. V starom depe s drevenými dverami na konci trate už zrejme dávno žiadny motoráčik neopravovali. Koľajnice k nemu sú zarastené trávou.
Z Plaveckého Mikuláša nejazdí veľa ľudí, ale v ďalších dedinách sa ich nazbiera dosť. Pri ceste z Rohožníka, kde chodia z okolitých dedín robiť do cementárne, je už plno. Na stanici v Rohožníku robí 24 ľudí. Na ministra dopravy sú nahnevaní, padajú prezývky ako Pavol Visarionovič Prokopovič a horšie.
„Neviem, či chcú ľudí odrovnať, alebo čo. Časť trate nedávno rekonštruovali za desiatky miliónov. Všetko, čo je stratové, chce štát rušiť. A načo platíme dane?“ pýta sa železničiar. Priznáva, že väčšina ľudí tam pracuje pre nákladnú dopravu a pre motoráčik je iba výpravca. „Ale čo rušňovodiči, sprievodcovia? A čo cestujúci? Na ministerstve si myslia, že všetkých dokážu voziť autobusmi?“
Argumenty proti úplnému rušeniu trate sú jasné - z Plaveckého Mikuláša vozia denne štyri-päť nákladných vagónov dreva a z Rohožníka desiatky vagónov cementu. Nie je isté, či zrušia aj osobnú dopravu - ak zvládne jej financovanie samospráva, bude jazdiť naďalej.
Tieto informácie sa však k železničiarom už nedostanú. „Nám nikto nič z vedúcich nepovie, všetko sa dozvedáme len cez televíziu, rozhlas, noviny.“
Z malých staníc zmizli predavačky lístkov, ktoré posťahovali do veľkých na hlavnej trati, alebo prepustili. Lístky vydávajú sprievodcovia priamo vo vlaku.
Na trati zo Šale do Nededu je druhá zastávka v Tešedíkove. Staničný dom je v zúboženom stave, žiarovky povytĺkané, smeti na každom kroku. V podvečer je tu pusto, na okienku je napísané: „Výdajňa cestovných lístkov až do odvolania zatvorená.“
Vo väčšine staničných domčekov dodnes bývajú železničiari. Aj v Tešedíkove je na streche staničky satelit, v jednom okne sa svieti, za bránou štekajú dvaja psíci. Zvonec však nikde nie je, na búchanie nik neotvára.
V neďalekom Žihárci je staničný domček presný opak tešedíkovského. Je v ňom poriadok, nástupisko vysvietené. Železničiar, čo v ňom býva, je na dôchodku. Ak lokálku zrušia, on už o prácu nepríde. „Boli tu v utorok merať výhybky a rozchody koľajníc, tak mi vraveli, že sa asi bude trať rušiť. Bola by to škoda, ale je pravda, že už chodí menej ľudí. Kedysi jazdili s motoráčikom tri vagóny, dnes ide iba jeden. Striedajú sa tu traja rušňovodiči a traja sprievodcovia. Nestratia sa, aj keď motoráky zrušia. Urobia si skúšky na elektrické rušne a budú jazdiť na hlavnej trati. Ale či budú autobusy stíhať? To neviem.“
