Zuzana Bydžovská (vľavo) a Eva Holubová. FOTO - ČTK
Zdá sa, že nás v posledných desaťročiach nič nedokáže zneistiť viac ako postmoderná koketéria s tradičnými obrazmi a pravdami, stereotypmi a klišé, ktoré sa stali súčasťou rutinného horizontu nášho kultúrneho rozhľadu. Žonglovanie s pestrou zásobou významov niekedy vyhodí vcelku zaujímavú myšlienkovú zostavu. Závisí len od rovnako uvoľnenej schopnosti diváka čítať kompromitujúce správy o vnútornom stave sveta, posadnutého napĺňaním úloh, plánov a misií.
Barónka (Eva Holubová) je osobou milujúcou impresionistov, operu a divadlo. V duchu tých najsvetlejších ideálov doby chce vylepšovať, pomáhať a rozvíjať. Najlepšie rázne a predovšetkým preukázateľne. Vyberie si slúžku (Zuzana Bydžovská) priamo z maštale, kde biedne dievča v obrovských topánkach vychovávalo len bučanie kráv a kvikot prasiat. Nasleduje tragikomický proces vylepšovania živelne prírodného na krotké a poslušné, podávajúce bezchybný výkon. Slúžka dostane pôvabné lodičky, naučí sa názvy všetkých príborov, ohlasovanie hostí bez oblizovania ligotavého podnosu a dokonca rýchlo pochopí, čo je to divadlo a kto bol Julius Caesar. Všetko, čo prijme a dokáže dokonca reprodukovať, sa skladá do prapodivného vzorca. Má však svoje logické väzby a jeho zdanlivá bizarnosť len odráža absurditu sveta barónkinho.
Ranu zničujúcim relativizmom zasadí aristokratkinmu snaženiu jej muž, počínajúci si vo svojom dome akosi v zmysle voľného býčieho výberu. Stranou necháva svoju zosušenú zákonitú a „pristúpi“ k mladšej podriadenej. Kruh prevýchovy sa uzatvára činom, ktorý má živočíšnu logiku. Tvor urážajúci a ponižujúci je nepriateľom. Prekáža, a teda hynie. Ženy si pripíjajú na spoločný triumf vôle.
U Mackenzieho sa všetky významy mierne posúvajú do neočakávaných rovín a vytvárajú tak atmosféru jemne grotesknej, lyrickej absurdity, podfarbovanej bolestným tónom samoty, bezradnosti a sklamania. Aj keď sa barónka sebavedome ujíma heroickej úlohy pretavovania primitívneho na kultivované, ukáže sa, že pomoc potrebuje skôr ona, osamelá starnúca žena, navyše rovnako jednoduchého pôvodu. To, čo malo byť ukážkou civilizačnej a metodologickej dokonalosti, sa scvrkáva na akt barbarizmu - vraždu. Ale ani pri tom nezostávame. Svet prišiel o jedného zloducha a dal sebavedomie dvom ženám. Žmurknutie dvojici Líza Doolitlová a profesor Higgins z My Fair Lady a vzdušný salut antickej legende o Pygmaliónovi.
Pražská premiéra slovenského režiséra Petra Gábora, v súčasnosti umeleckého šéfa Moravského divadla v Olomouci, sa odohrala na jednej z najprestížnejších českých scén a priniesla úspech. Spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou dali tejto komornej hre vzrušujúci, temný šarm ženského zápasu o harmóniu kultúry a pudov, odohrávajúci sa v atmosfére ligotu strieborného príboru, šušťania čínskeho hodvábu, kvikotu prasiat a krvavých plachiet. Gáborov presný cit pre vedenie herca dal obom herečkám možnosť rozohrať obrovskú škálu polôh a pocitov. Dokonale ju využíva najmä Zuzana Bydžovská.
Jemnú evokáciu starého sveta v podobe fotografovania a čiernobielej grotesky zaujímavo dopĺňajú moderné náznaky systému butikových vitrín v zadnej stene scény. Splývajú v móde vtedajších ázijských činérií a dnešného „asia look“. Bohatstvo evokácií, obsahov, myšlienkových i výtvarných, vytvára na pražskej divadelnej scéne neprehliadnuteľnú kvalitu.
Autor: Viera Langerová
