FOTO - PAVEL KASTL
po vstupe vojsk už nikdy nesmela vstúpiť do rozhlasového štúdia, ani objaviť sa v žiadnych novinách. Po novembri 1989 sa venovala len vnukom, rodine a priateľom. Bola nadšená tým, čo sa stalo, všetko sledovala, ale nikde nepropagovala svoje zásluhy ani svoj dvadsaťročný vzdor. Zomrela vyčerpaná bolesťou zo straty staršieho syna Viktora, ktorý pred siedmimi rokmi tragicky zahynul.
Tí, čo v šesťdesiatych rokoch počúvali rozhlas, na ňu pravdepodobne nezabudnú. V šesťdesiatom ôsmom vyšiel na titulnej strane Roháča vtip: bol na ňom nakreslený komunistický vojenský pohlavár Kodaj - masívny odporca demokratizácie - s košíkom v ruke, na hubách, potkýnal sa a tváril sa zhnusene. Pod tým bol text: „Bože! Všade samá plávka!“ Otta Plávková znepríjemňovala týmto pohlavárom život, až pokiaľ sa dalo, tak ako sa to v žurnalistike má, len tu na to bolo treba viac profesionálneho odhodlania a vášne. Bola slobodná novinárka v neslobodnom režime.
Zostala jednou z mála, z rozhlasu možno jediná, čo si udržali dôsledný postoj, za cenu toho, že sa o tom už skoro nikto nemohol dozvedieť. Slovensko nemalo inú takú novinárku, ako bola Otta Plávková.
Živila sama dvoch synov a zamestnali ju nakoniec v bratislavskom Priemstave, vďaka odvahe niekoľkých ľudí. Znášala výsluchy a perzekúcie a nikdy nepodpísala nič, s čím by nesúhlasila. Nemyslela si, že to treba urobiť, lebo namiesto nej prídu aj tak iní a „budú to robiť horšie“, ako sa vtedy hovorilo. Do smrti od nikoho nič nežiadala a nikomu nič nezostala dlžná. Posledná rozlúčka s Ottou Plávkovou bude zajtra o trištvrte na dvanásť v bratislavskom krematóriu.
