FOTO – ARCHÍV
il tu, v Palestíne,“ vysvetľoval na začiatku 30. rokov minulého storočia nárok Židov na vlastný štát Chaim Weizmann. Prešlo takmer 20 rokov a 6 miliónov európskych Židov prišlo o život v šialených jatkách. Až po tom vznikol židovský štát. Chaim Weizmann sa stal jeho prvým prezidentom. Pred 50 rokmi – 9. novembra 1952 – ho pochovali v jeho záhrade v izraelskom meste Rechovot.
Chaim Azriel Weizmann napriek svojim zásluhám o vznik Izraela nebol veľmi obľúbeným prezidentom. Klebetníci tvrdia, že na vine bola jeho manželka Vera, jej snobské spôsoby a skutočnosť, že sa nikdy nenaučila po hebrejsky. Obyvatelia kibucov pochádzajúci z európskych proletárskych štvrtí sa tiež s nevôľou pozerali na to, ako pred rezidenciou Weizmannovcov stojí najnovší model cadilacu.
Faktom však zostáva, že snobské spôsoby a západný štýl života otvárali Weizmannovi dvere do kabinetov európskych politikov a do redakcií mienkotvorných denníkov. Tam loboval za vznik židovského štátu.
Napriek tomu, že myšlienka vytvorenia židovského štátu sa spája predovšetkým s Theodorom Herzlom, bol to práve Chaim Weizmann, kto jej dal reálny obsah. Zatiaľ čo Herzl, ktorý bol úplne asimilovaným Židom a svoje židovstvo si začal uvedomovať až počas legendárneho súdneho procesu s dôstojníkom francúzskeho generálneho štábu Alfredom Dreyfusom, Weizmann pochádzal z prostredia ortodoxných chasidských (východoeurópskych) Židov.
Narodil sa v roku 1874 v západoruskom mestečku Motol. V tom čase boli Židia často obeťami pogromov a žili v uzavretých getách či osadách vzdialených ďaleko od miest. Napriek represáliám si udržiavali tradičný spôsob života a viedli k nemu aj svoje deti. Weizmann, podobne ako jeho 14 súrodencov absolvoval náboženské vzdelanie v chedere (náboženskej škole). Až po tom, čo ovládal Bibliu, Tóru a základné rituály mu otec dovolil študovať v štátnej škole.
Tam prejavil nadanie na prírodné vedy a zdalo sa, že má pred sebou skvelú kariéru. Malo to však háčik, bol Žid a na tých sa na ruských univerzitách uplatňovali kvóty. Weizmann odchádza študovať chémiu do Nemecka, neskôr do Švajčiarska a nakoniec do Veľkej Británie. Svoj život delí medzi chemický výskum a politickú angažovanosť v sionistickom hnutí. Presadzuje, aby sa Židia vracali k tradičným hodnotám, pre ktoré žili a umierali ich biblickí predkovia.
Weizmann znepokojený rastúcim antisemitizmom bol presvedčený, že Židia si majú vládnuť sami a ich štát má ležať v Palestíne. Tú však ovládali Turci. Rozhodol sa, že presvedčí britských politikov, ktorí sa snažili turecký vplyv eliminovať, aby si vo svojich mocenských predstavách urobili miesto aj na židovské osídľovanie zasľúbenej zeme.
K popredným britským politickým hráčom sa dostal počas 1. svetovej vojny. Vďaka chémii a objavu, ktorý výrazne pomohol britskému vojenskému priemyslu. Weizmann vynašiel nový spôsob výroby syntetického acetónu, ktorý sa využíval na výrobu výbušnín. Keď ho vtedajší britský premiér Lloyd George chcel vyznamenať, Weizmann to odmietol a povedal, že ho žiada o „domovinu pre svoj ľud“.
Lloyd George bol kresťanom, a zároveň presvedčený sionista. Weizmannovo úsilie a Georgeova podpora sa pretavili do prelomovej Balfourovej deklarácie z roku 1917. V nej britská monarchia vyjadrila podporu vzniku židovského štátu v Palestíne.
Weizmann o židovskom štáte rokoval aj s emirom Fajsalom, ktorý viedol arabské nacionalistické hnutie. Fajsal súhlasil, aby v Palestíne žili vedľa seba Židia aj Arabi. Keď však Briti nedodržali s Fajsalom dohody, vyhlásil, že žiadne židovské osady nebudú. Napokon Briti nedodržali ani slovo, ktoré dali Weizmannovi.
Židia ešte museli prejsť holocaustom, aby sa sionistiské ideály naplnili. Tentoraz však Weizmann svoj vedecký mozog dal do služieb USA a za svoju prácu žiadal od Američanov to isté, čo od Britov – domovinu pre svojich ľudí.
Poloslepý, s postupujúcim rozkladom pľúc a slabým srdcom ešte plamenne rečnil pred OSN a žiadal, aby svet hlasoval za židovský štát. Keď sa hlasovanie skončilo, budúci izraelský prezident vyvesil zo svojho hotelového okna v New Yorku vlajku s Davidovou hviezdou. Jeho misia sa skončila.
V utorok – prvý videorekordér
