FOTO – ARCHÍV
Futbalový brankár Claudio Taffarel hral v drese Brazílie 113-krát. Stal sa majstrom sveta v roku 1994, získal striebro v roku 1998 a naposledy vyhral Pohár UEFA s tureckým klubom Galatasaray Istanbul. Je jedným z najuznávanejších brankárov novodobej histórie a aj akousi lastovičkou. Prišiel do Európy prelomiť mýtus starého kontinentu, že Brazília vie vychovať iba hráčov do poľa, a nie brankárov. Podarilo sa mu to, vďaka dobrej hre na čiare, dobrému stavaniu sa a v neposlednom rade skvelému reflexu. To sa doteraz žiadnemu brazílskemu brankárovi v Európe nepodarilo v takej miere.
Brazílsky blondín
Narodil sa v mestečku Santa Rosa, 500 km od Porto Alegre. V oblasti bolo mnoho vysťahovalcov z Talianska a Nemecka, a preto je aj väčšina tamojších ľudí blonďavá ako on. Na Brazílčana dosť divné. Pôvodom je, ako vraví, roľník po otcovi. Ako chlapec bol zbláznený do volejbalu, ktorý je tam veľmi rozšírený. Všetci kamaráti ho hrávali. Keď mal jedenásť, začal sa vážne venovať futbalu. Každú nedeľu mal zápas. Neskôr pokračoval v malom klube Crissiumal a hral tam v dvoch mužstvách, v jednom ako stredopoliar alebo útočník, v druhom ako brankár. „Jedného dňa, mal som vtedy osemnásť, ma prezident Crissiumal zobral na skúšku do Porto Alegre. Hrali sme s klubom Internacional, jedným z najdôležitejších v Brazílii, ktorý takto hľadal talenty do klubu. A ja som mal dokázať, že taký som. Stalo sa a to zmenilo môj život.“ Na konci prvého dňa mu povedali, že môže ostať. Keď sa vracal vlakom do Santa Rosy, celé mesto ho vítalo ako hrdinu.
Jeho otec nebol nikdy nadšený myšlienkou, že zo syna bude brankár. Neveril vo futbalistu Claudia Taffarela. Mama ho podporovala a verila, že to môže niekam dotiahnuť. „Mame vďačím za veľa. Bola mi posilou. Veľmi som aj jej chcel dokázať, že som dobrý brankár, nechcel som celý život drieť na poli.“
Najdôležitejší post
„Myslím si, že žiadni futbalisti netrénujú tak intenzívne ako brankári. Neexistuje iný post, na ktorom je dovolené urobiť tak málo chýb – v podstate už jedna je dosť.“ Stal sa hrdinom, keď Brazília na MS 1994 v USA vyhrala po nepremenenej penalte Roberta Baggia. Z brány ho hypnotizoval Taffarel. Neskôr bol slávny opäť, v drese Galatasarayu vyhral Pohár UEFA. Bolo to prvý raz, keď turecký klub vyhral európsku súťaž. Claudio stál v bráne na pevných nohách. „Bola veľká sláva. Keď chytím strelu, som vždy perfektný, keď nie, som zlý. V roku 1997 Brazília prehrala v jedinom kvalifikačnom zápase o postup na MS s Bolíviou v La Paz. Chytil som pokutový kop a jeden novinár mi neskôr povedal, že v tej chvíli mal už pripravený titulok „Taffarel = hrdina“. Nakoniec sme prehrali a titulok znel „Taffarel – od hrdinu na dno“.
Láska k chudobným
Taffarel sa vždy zaujímal o deti z chudobných rodín. Keď bol s AC Parma v Brazílii, rozhodol sa jedno dieťa adoptovať. Potom mu ukázali osem detí, ktoré čakali na adopciu. „Pozeral som na ne – a zobral som ich všetky. Teraz mám adoptovaných až pätnásť detí.“ Počas aktívnej činnosti sa nezmenil. „Teší ma byť otcom, môj život sa točí okolo vlastných detí – Claudia Andreho a Catherine. Som najšťastnejší, keď som s nimi a s manželkou Andreou, novinárkou. Nič ma viac neteší, ako keď môžem zobrať všetky deti do Disneylandu. Som vášnivým rybárom, dávam prednosť moru pred horami. Mám rád dobré jedlo, hlavne talianske. Sám však v kuchyni veľa nezavadziam. Nenávidím počítače. Ako dieťa som nepozeral televízor a to sa nezmenilo. Mám rád cudzie jazyky, ale nie som v nich génius. Hovorím po taliansky a anglicky.
V cirkevnom klube
Jedna epizóda hovorí, že hrával v talianskom cirkevnom klube. „V lige mohli hrávať iba traja cudzinci. Parma mala vtedy troch (Asprilla, Brolin, Grun), takže ja som sedel na lavičke. Jeden kamarát sa ma spýtal, či by som si nezahral na turnaji za cirkevný tím San Prospero, a keďže som veriaci a chcel som si aj zatrénovať, súhlasil som. Ale len s podmienkou, že budem útočník. Turnaj sme vyhrali a mňa vyhlásili za najlepšieho útočníka.“ Stal sa brankárskou legendou, ale ako sám hovorí, o všetkom rozhodla možno trochu náhoda, podporená jeho veľkou túžbou. Čím by bol, ak by sa futbalový sen nesplnil? „Nikdy som to ešte nepovedal. Ak by som sa nestal brankárom, asi by som sa prihlásil do armády. Armáda ma vždy fascinovala. Nebolo by to nič neobvyklé v rodine. Môj otec mal šesť bratov a všetci boli v armáde – on jediný nie. Zostal roľníkom.“
Turecko – druhý domov
Turecko sa pre neho načas stalo druhým domovom, mal tam veľa priateľov. Ľudia tam nesmierne ľúbia futbal. Je pre nich akoby náboženstvom. Výhra v Pohári UEFA bola osobitá v jeho kariére. Odvtedy sa stal slávnejší. Mal trofej, ktorú v Turecku dovtedy nik nevlastnil. „Nemal som vždy na ružiach ustlané. Videl som aj veľa bolesti a smútku, napríklad počas zemetrasení. Raz boli práve tri hodiny ráno, keď sa všetko začalo otriasať. Ja som bol s celou rodinou v byte na prízemí trojposchodovej budovy. Nado mnou býval spoluhráč, Rumun Gheorghe Popescu, ale nebol doma. Zobudili ma výbuchy, všetko sa triaslo. Obrazy padali zo stien, fľaše sa rozbíjali, podlaha sa rozdelila a steny začali praskať. Vtedy som sa asi najviac v živote bál. So ženou sme vbehli do detskej izby a všetci sme sa navzájom držali. Potom sme vybehli na ulicu a schovali sa do krytu Galatasaray. Po zemetrasení sme pár dní žili v bazéne. Mali sme nafukovací, pokládli sme doň postele a tak sme spávali. Už nikdy sme sa nevrátili do starého bytu.“
Chce hrať futbal, dokedy sa bude dať. Teraz sa vrátil do Talianska, do AC Parma, v ktorom v Európe začínal. Ak nebude v bráne prvý, bude pomáhať z lavičky, venovať sa nástupcom. A v budúcnosti uvažuje o otvorení reštaurácie v Európe i v Brazílii. Ako povedal, je gurmán, rád si zamaškrtí a navyše tých detí je tak veľa.
CLAUDIO TAFFAREL
Nar.: 5. augusta 1966, Santa Rosa, Brazília
Kluby: 1984 – 1990 Internacional Porto Alegre, 1990 – 93 AC Parma, 1993 – 94 Reggiana, 1995 – 98 Atletico Madrid, 1999 – Galatasaray, 2002 – AC Parma
Úspechy: 1984 – juniorský majster J. Ameriky, 1985 – zlatý na MSJ, 1988 – striebro na OH v Soule, 1989 – víťaz Pohára J. Ameriky, 1992 – víťaz Pohára UEFA s Parmou, 1993 – víťaz PVP v Parme, 1994 – majster sveta, 1997 – víťaz Pohára J. Ameriky, 1998 – striebro na MS, 1999 – víťaz tureckej ligy a pohára, 2000, 2001 – víťaz tureckej ligy a pohára, 2000 – víťaz Pohára UEFA s Galatasarayom Istanbul.
