Za najslávnejšieho holandského historika, ktorým sa v tejto krajine začalo moderné dejepisectvo, označil Johana Huizingu jeho monografista Wessel E. Krul. Huizingovo dielo sa postupne dostalo do povedomia celého kultúrneho sveta, ktorého stav v prvej polovici 20. storočia diagnostikoval ako krízový, keď predtým v diele Jeseň stredoveku (1919) s neobyčajnou vedeckou akríbiou priblížil zanikajúci stredovek.
Huizingu (1872 - 1945) môžeme so značným oneskorením čítať už aj v slovenčine - Jeseň stredoveku a dielo Homo ludens vyšlo v preklade V. Krupu v roku 1990; najnovšie je to vydanie výberu z jeho diela Kultúra a kríza (Kalligram, výber, preklad a doslov Adam Bžoch, Bratislava 2002), ktorým sa autor prezentuje skôr ako kultúrny kritik než ako dejepisec.
V prvej polovici 20. storočia boli frekventovanými témami filozofov kríza kultúry a civilizácie či dokonca ich zánik; za všetkých zástupne spomeniem len dve knihy a dve mená: Zánik západu Oswalda Spenglera a Vzbura davov Ortegu y Gasseta. K tomuto typu pesimistických diagnostikov patril aj Huizinga.
Jeho chápanie krízy je najmä v najobsiahlejšej práci slovenského výberu V tieňoch zajtrajška, pôvodne publikovanej roku 1935, podložené znalosťou histórie. Vie, že dvadsať predošlých storočí bola kultúra vždy v kríze a že „tá, ktorú zažívame, musí byť nejakým spôsobom fázou pokračujúceho, a nie nezvrátiteľného procesu“. Lenže čo je to vlastne kultúra? Určite nielen súhrn všetkých umení, ale čosi oveľa širšie, čo Huizinga definuje ako predpoklad kultúry: rovnováha duchovných a materiálnych hodnôt, úsilie, t. j. ideál, buď spoločenský, alebo hospodársky, a po tretie ovládanie prírody.
Do tohto rámca sa Huizingovi naozaj zmestilo všetko možné a zároveň mu to dovolilo uvažovať celkom voľne v čase i priestore: skúma atmosféru „blížiaceho sa konca“, problematickosť pokroku, všeobecné oslabenie súdnosti, pokles potreby kritizovať, zneužívanie vedy, úlohu štátu až po povery a odklon estetického výrazu od prírody a stratu štýlu. Huizinga je skvelý analytik, no v mnohom je konzervatívny a má predsudky, najmä v oblasti moderného umenia. Mýli sa a zamieňa príčinu s následkom, keď napríklad tvrdí, že najprv vznikne umelecký smer a až potom sa napĺňa dielami. Huizinga mal na druhej strane aj dar anticipácie; už vo svojich časoch vytušil, že technický pokrok - ilustroval to na rozhlase a filme - môže priniesť barbarizáciu človeka, ktorý stratí potrebu čítať a zľahostajnie k pravde.
K problému sa Huizinga vrátil ešte raz v knihe Zhanobený svet, ktorá vyšla až po jeho smrti a zaradená je na konci slovenského výberu. Už nekonštatuje len krízu kultúry, ale hľadá aj cesty jej obrody; jedno z východísk vidí v zmene „duchovného habitu“ človeka a tá je preňho zasa dôsledkom spoločenského zriadenia, v akom občan žije. I v tomto ohľade bol Huizinga predvídavý, keď dával prednosť federatívnemu usporiadaniu spoločnosti.
V knihe Kultúra a kríza sú zaradené aj tri Huizingove prednášky o patriotizme a nacionalizme v európskych dejinách do konca 19. storočia, kde zhrnul svoje politicko-historické úvahy. V týchto štúdiách prejavil autor mimoriadny zmysel pre dejinné nuansy a to, čo sám nazýva „myslením“ dejín. Slovenský preklad Huizingových prác je významným činom. Túto pozoruhodnú osobnosť predstaví v najbližšom čísle osobitným blokom aj časopis Kritika & Kontext.
