Senzačné súdne spory sú overeným magnetom pre televíznych divákov. Osemmesačný proces s futbalovou hviezdou O. J. Simpsonom, ktorý televízne kamery v roku 1995 prenášali do každej americkej domácnosti, porazil najobľúbenejšie televízne seriály. Priamy prenos pojednávania s hviezdou obvinenou z vraždy vlastnej manželky a jej priateľa sledovali Američania s obrovským záujmom.
Takmer 90-minútová naháňačka O. J. Simpsona s políciou prekonala v roku 1994 záujmom aj futbalový šampionát. Zástancovia súdov naživo argumentujú transparentnosťou súdneho systému a demokraciou. Kritici v tom vidia čistú senzáciu, ktorá televíznym staniciam zaručuje vysokú sledovanosť a nemalé zisky.
Vysielanie procesu štát Kalifornia verzus O. J. Simpson prerušila CNN len vtedy, ak sa udialo niečo zaujímavejšie – napríklad výbuch v Oklahoma City. Z popola vtedy vstal Court TV (Súdny kanál), ktorý vďaka Simpsonovi dosiahol obrovskú sledovanosť. Amerika otvorila mediálnu trinástu komnatu. Vysielať či nevysielať súdne prípady v priamom prenose?
Cosa Nostra a gestapáci
V Taliansku sa mediálnym hitom stali súdne procesy s mafiánskymi bossmi a skorumpovanými politikmi. Vo večerných správach sledovali milióny Talianov neuveriteľné drámy. „Varujem vás, pán sudca. Mafia nezabúda,“ kričali ťažkí zločinci do bežiacich kamier. Nezabudnuteľný ostane podľa rakúskej ORF proces s bývalým premiérom Guiliom Andreotim, keď si hlboko pokorený robil poznámky, kým proti nemu vypovedal masový vrah Cosa Nostry Giovanni Brusca.
Vo Francúzsku bolo niečo podobné dlho nepredstaviteľné. Až kým nedošlo na súd so šéfom gestapa Klausom Barbiem. Bol prvým, koho mohli Francúzi súdiť v televízii. Vyše 70 hodín archívneho materiálu odvysielala káblová televízia Histoire. Vysielanie museli povoliť súdy, pretože podľa platného zákona z roku 1985 môže byť archívny materiál zo súdu odvysielaný až po 20 rokoch odložených v archíve. Výnimkou, ako v tomto prípade, sú len procesy, ktoré slúžia vedeckým či historickým účelom, v žiadnom prípade nie zvyšovaniu sledovanosti.
Ani Becker sa neubránil
Pre nemecké stanice je živý prenos zo súdnych siení tabu od roku 1964. Historický priamy prenos bol nedávno na spadnutie len vďaka tomu, že rozvod tenisovej hviezdy Borisa Beckera a Barbary mal prebiehať na floridskom súde. To, čo staniciam nepovolili doma, im spadlo do lona vďaka americkému zákonodarstvu. Boris Becker sa márne dožadoval pojednávania bez prítomnosti televíznych kamier. Darmo pripomínal svoju podnikateľskú činnosť a vek svojich dvoch synov. „Keby som bol neznámy chudobný muž, nikto by nechcel uniesť moje deti. Súdne pojednávanie povzbudí fantáziu kriminálnikov,“ hovoril vtedy Becker. Neobmäkčil ani miamského sudcu, ani advokátov prítomných médií – denníka Miami Herald a televízie NBC. Pre americké médiá bol spor jasný: Becker chce mať pokoj, ale zákaz prenášať súd naživo by ohrozil slobodu slova.
Hoci 89 percent Nemcov bolo proti prenosu, súkromné nemecké stanice vyslali na Floridu svoje štáby. Historický januárový prenos napokon trval len sedem minút. Zrejme obavy z pikantností prepieraných na verejnosti donútili Beckerovcov dohodnúť sa mimo súdnej siene.
Televízie chcú svoje
Nemecké stanice sa však práva na živé vysielanie nevzdávajú. Televízia n-tv sa nedávno obrátila dokonca na ústavný súd a požadovala zrušenie alebo aspoň zmiernenie platného zákona. Argumentovala pritom súdom s najmocnejším mužom bývalej NDR Egonom Krenzom, ktorého v roku 1997 odsúdili na šesť a pol roka za streľbu na Berlínskom múre. „Záujem verejnosti bol veľký a neexistovali žiadne podstatné dôvody, aby kamery neboli vpustené do súdnej siene,“ argumentovala stanica n-tv.
Ústavný súd však nepoľavil. Minulý týždeň zákaz potvrdil. Televízne kamery podľa najvyššej súdnej inštancie nezaručujú objektívny a férový proces. Obžalovaní a svedkovia by zneužívali kamery, aby intímnymi podrobnosťami odvádzali pozornosť od hľadania pravdy.
Troch z ústavných sudcov si však médiá získali na svoju stranu. Tí v mene drastických zmien v mediálnom svete apelujú, aby sa ešte zákaz pre priame prenosy zvážil. Diskusia zrejme bude pokračovať.
MIRIAM ZSILLEOVÁ
