Miloslav Luther (1945) - výber z filmografie: Mário a kúzelník (1977); Život bez konca I.-IV. (1982); Lekár umierajúceho času I. - V. (1983); Kráľ drozdia brada (1984); Zabudnite na Mozarta (1985); Chodník cez Dunaj (1988); Anjel milosrdenstva (1993); Koniec veľkých prázdnin I. - VI. (1996). FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Povedané s miernym zveličením, tam, kde sa režisérov Anjel milosrdenstva skončil, tam sa Útek do Budína MILOSLAVA LUTHERA začína. Je rok po I. svetovej vojne a pre ľudí v strednej Európe sa otvára nová budúcnosť.
Je to región rozkolísaný v atmosfére ďalekosiahlych povojnových zmien po rozpade rakúskeho impéria a vzniku Československa. Je to miesto, kde vzniká množstvo príbehov - akým je aj ten medzi Janou (Lenka Vlasáková) a Tomášom (Ondřej Sokol).
Útek do Budína vychádza z predlohy klasika českej literatúry Vladislava Vančuru (1891 - 1942), ale podľa slov režiséra film by mal byť jeho voľnou interpretáciou. Je to rozvetvené rozprávanie o túžbe a vášni, ale aj plastický obraz nervóznej, premenlivej i vitálnej strednej Európy.
Čím to je, že obdobie prvej svetovej vojny je pre vás stále nasýtené podnetmi?
„Vždy ma zaujímali návraty k časom, ktoré nasledujú po epochálnych prelomových udalostiach. Preverujú totiž charaktery ľudí. Cez ne sa dá výstižne vyjadriť povaha jednotlivca i spoločnosti. V jadre však vždy ide o elementárne ľudské hodnoty. Ako láska, vernosť, obetavosť, porozumenie.“
Ako ste túto dobu spoznávali - prostredníctvom štúdia, cez skúsenosti predkov?
„Čo sa týka predkov, stále voči nim cítim podlžnosť. A aj prostredníctvom filmov sa pokúšam pochopiť ich svet. Fascinuje ma stredoeurópsky priestor ako križovatka národov a kultúr, a preto sa snažím, aby som sa troškou pričinil o rozšírenie chápania historických súvislostí slovenskej spoločnosti.“
Občas sa mi zdá, že Slovensko sa ľahko vzdáva minulosti. Prečo tomu tak je?
„Slováci stále hľadajú svoj čistý koreň a odstraňujú všetko zdanlivo cudzorodé. Hoci práve rozmanitosť koreňov tejto spoločnosti je to najcennejšie. Ako ľahkomyseľne a neúctivo sme sa zriekli svojej uhorskej minulosti - hoci je to aj slovenská minulosť. Je to minulosť kráľov, ale aj vysokej inteligencie, veľkých objaviteľov i zaujímavého pospolitého ľudu. V jednotnej Európe na to budeme dlho doplácať. Ako sa vraví, bez minulosti niet budúcnosti.“
Nevyplýva zabudnutie na minulosť aj z prevládajúceho pocitu, že Slováci počas Uhorska žili pod útlakom?
„Pocit poníženosti je prejavom sebaľútosti, ktorá slúži ako výhovorka. Práve útlak stmelil podstatnú časť spoločnosti. Musela totiž v sebe udržať vôľu prežiť. Vzhľadom na svoju nepočetnosť má Slovensko limitované možnosti, ale o to viac by si občania tejto krajiny mali konečne začať pestovať sebavedomie. Najmä cez kultúru.“
Vo viacerých obrazoch cítiť odkazy na súčasnosť. Do akej miery chcete dejinami riešiť súčasné problémy?
„Vždy hľadám príbehy, ktoré poskytujú paralely s dneškom a ktoré majú nadčasovú platnosť. Aj doba Úteku do Budína je poznačená traumatizujúcim dejinným zlomom, tak ako naša. Každá z postáv sa vyrovnáva s vlastnou vykoľajenosťou. A to nielen existenčne, ale najmä morálne a citovo. Zápasia s tým všetky postavy filmu, hlavné aj vedľajšie.“
Ani jedna z nich nie je jednoznačná - dobrá či zlá. Každá z nich je „zašpinená“ okolitým svetom. To bol zámer vášho pohľadu?
„Hneď na začiatku som hercom povedal, že nejdeme nakrúcať rozprávku o dobre a zle, vynášať o postavách súdy, ale že sa pokúsime o chápajúci pohľad na ľudí, z ktorých každý je viac alebo menej omylný. Myslím si, že morálna situácia v spoločnosti je pre dramatickú tvorbu vtedy priaznivá, keď poskytuje rozporné, mnohoznačné konflikty, ktoré vytvárajú tajomstvo a zložitosť vzťahov.“
V súčasnosti ste podobnú tému nenašli?
„Na historickej látke je výhodné, že minulosť je dokonaná a uzavretá a my sa na ňu môžeme pozerať z odstupu a so zažitou skúsenosťou.“
Je v tom snaha po objektivite?
„Povedal by som, že pohľad môže byť spravodlivejší, ako býva voči súčasnosti. Pripomenutím si správania našich predkov však zároveň vedome či podvedome posudzujeme svoje vlastné správanie. Keď hovoríme priamo o súčasnosti, sme oveľa tendenčnejší, neúprimnejší a nespravodlivejší. Tým sa nechcem dištancovať od príbehov zo súčasnosti - naopak, začínam premýšľať nad témou zo súčasnosti.“
Máte už od Úteku do Budína odstup?
„Nie, ešte stále som v ňom ponorený až po uši. Som s ním príliš citovo spätý. Každý okamih filmu som prežil a precítil azda tisíckrát.“
Nenastala únava?
„Skôr som psychicky vyčerpaný. Nie však dlhodobou sústredenosťou v práci, ale podmienkami, v akých sme robili. Už by som do takých nešiel, pretože to bolo často až na hranici znesiteľnosti.“
Kvôli finančnej insolventnosti jedného z koproducentov sa nakrúcanie predĺžilo a mnoho scén ste museli realizovať v provizórnych podmienkach. Neublížilo to filmu?
„Divák si určite nič nevšimne, lebo som mal pri sebe mimoriadne obetavý a profesionálne zdatný štáb. Tento film mám osobitne rád. Myslím si, že väčšina z toho, o čo sme sa snažili, je v ňom prítomná, dokonca veľa významových a citových momentov, ktoré sme vzhľadom na realizačné ťažkosti oželeli, sa tam nejakým prirodzeným spôsobom predsa len dostalo. Znovu som sa presvedčil, aká dôležitá je pri filmovaní výdrž, trpezlivosť a sebadôvera. Viera vo vlastné sily. Priznám sa, že častokrát mi ju dodávala manželka.“
Je pravda, že aj záverečná letná scéna odohrávajúca sa v daždi bola nakrútená počas mrazivých dní?
„Bol síce slnečný deň, avšak mrzlo a herci museli znášať hustý dážď „letnej búrky“ z hasičských striekačiek a mrznúce mláky pod nohami. Každý si musel pomyslieť, že som bezcitný sadista.“
Nie je vám ľúto, že ste nemohli do postavy Tomáša obsadiť Milana Mikulčíka - tak, ako ste si to pôvodne predstavovali?
„Teraz to už nie je podstatné. Príbeh nestál iba na ňom a film by to poznačilo iba vtedy, keby Ondřej Sokol postavu nedokázal obdariť prirodzenosťou a pravdivosťou. Tomáš je však plnokrvnou a svojbytnou, nezabudnuteľnou postavou. Naplnil moje očakávanie.“
Aký ste typ režiséra? Máte neochvejnú predstavu, ako bude scenár vyzerať na pľaci alebo nechávate voľnosť hercom?
„Svoju predstavu nezväzujem technickým scenárom, lebo ho považujem vzhľadom na naše často provizórne podmienky pri nakrúcaní za zbytočnú formalitu, ba až pretvárku. Detailne pracujem hlavne na pľaci. Každá scéna má spontánne ožiť vlastným životom. To platí najmä o vedení hercov. Zároveň však mám o celkovom dojme zo scény i každej postavy presnú predstavu, na ktorej naplnení trvám, aj keď ju musíme mnohokrát opakovať. Niekedy až toľkokrát, že cítim z okolia protitlak.“
Kto bol nespokojný?
„Raz ten, inokedy iný. Aj Bolek Polívka, ktorý vyhlásil, že som detailista. Zároveň však dodal, že jednak mám na to právo a po druhé, že mám pravdu. Veľké veci totiž pozostávajú z detailov.“
Hlavnou postavou filmu je Jana v podaní Lenky Vlasákovej. Bola ochotná ísť do vašich predstáv?
„Jej herectvo je vyslovene múzické. Môže hrať veľa rozmanitých, aj protikladných postáv, a vždy je presvedčivá a mnohotvárna. Je to mimoriadne talentovaná herečka.“
V jej dôvode na Útek do Budína je túžba po niečom inom. Ako sa pozeráte na jej motivácie ako otec dvoch dcér, približne v jej veku?
„Príbeh Jany Myslbekovej by samozrejme mohol byť príbehom aj mojich dcér, ak by som sa odmalička nesnažil rozumieť ich túžbam a potrebe citových väzieb. Pripúšťam však, že aj moja najlepšia snaha by mohla za istých okolností vyvolať podobnú situáciu. Postava Janinej matky, až chorobnou starostlivosťou ešte viac generuje konflikt a ovplyvňuje osud celej rodiny. Ani Tomášov otec v podaní Bolka Polívku však nie je príkladným rodičom. Ako jeden zo scenáristov som určite vložil do filmu aj svoje vedomé, či podvedomé životné postoje a skúsenosti.“
