je troj- až desaťnásobný. Náklady na žiakov gymnázia však vôbec nezávisia od kvality školy.
Sú na tom školy v regiónoch horšie?
„Zo všetkých strán počúvam, aká je v školstve krízová situácia. Médiá informovali napríklad o tom, že na nejakej škole v Prešovskom kraji nemajú ani poriadne záchody. A mne sa zase stalo, že mi nemčinárka zo Spišskej Novej Vsi povedala, že v Bratislave pracovať nebude, lebo doma dostane vyšší plat. Ako to teda vlastne je?“ položil si rečnícku otázku riaditeľ Gymnázia Jána Papánka na Vazovovej ulici RNDr. Marián Hanula.
Pretože ho začali podobné nezrovnalosti čoraz viac hnevať, požiadal jednotlivé krajské úrady o informácie o počte tried a žiakov na gymnáziách v ich regióne. Výsledky, ktoré sondáž priniesla, boli zaujímavé. Výdavky na žiaka alebo školu totiž vôbec nezávisia od regiónu alebo „vychytenosti“ školy.
Rozdiely v nákladoch na žiaka sú zarážajúce
Väčšina gymnázií vynakladá na jedného žiaka v priemere 17-19-tisíc korún ročne. Nájdu sa však i výnimky. Menšie výdavky majú napríklad na Gymnáziu na Alejovej ulici v Košiciach, na Gymnáziu Ľ.Štúru v Michalovciach a na gymnáziu v Galante - v priemere štrnásťtisíc korún na žiaka.
Vo výdavkoch absolútne vedie Gymnázium na Ostredkovej ulici v Bratislave, kde náklady na jedného žiaka činia až 40 491 korún ročne - údajne sú vyššie preto, že ide o športové osemročné gymnázium. V tesnom závese nasleduje gymnázium na Popradskej ulici v Košiciach a gymnázium vo Vrbovom, ktoré má výdavky na žiaka takmer raz také, ako napríklad gymnázium na Vazovovej ulici v Bratislave. Problémom totiž je, že na novovzniknutom gymnáziu vo Vrbovom majú zatiaľ len dve triedy, po devätnásť a dvadsať žiakov, a náklady na vyučovací proces sú tak veľmi neefektívne. Škola totiž potrebuje učiteľov rôznych aprobácií - jazykára, slovenčinára, matematikára, telocvikára, atď., a hoci ich platí externe, výdavky na žiaka sú stále neúmerne vysoké.
Čím menej žiakov, tým vyššie výdavky
V zásade platí, že čím je v triede viac žiakov, tým sú výdavky na žiaka nižšie. Učitelia na malotriednych školách sú však radi že majú prácu, rodičia sa tešia, že deti nemusia denne dochádzať do okresného mesta - a tak budú všetci svorne tvrdiť, že mať v meste gymnázium (i keď malé), je pre nich nesmiernou výhodou.
„Samozrejme. Myslím si však, že keby to rodičom niekto vysvetlil, pochopili by. Na väčšej škole majú deti viac možností. Môžu si vybrať z viacerých jazykov, sú tu pedagógovia, ktorí sa môžu špecializovať na jeden predmet. Napríklad my ako jedno z troch bratislavských gymnázií už niekoľko rokov využívame alternatívny učebný plán a ponúkame študentom možnosť sa v poslednom ročníku zamerať na tie predmety, z ktorých budú maturovať a skladať prijímaciu skúšku na vysokú školu. To by na malom gymnáziu urobiť nemohli.“
Je v tom zmätok
Podľa Hanulu sa niekedy peniazmi plytvá: „Vezmime si napríklad prvé slovenské literárne gymnázium v Revúcej. Má šesť tried a má vysoké náklady. Osobitnou kapitolou sú napríklad dve malé gymnáziá v jednom meste - a nie je ich málo, maďarské gymnáziá s malým počtom tried hneď vedľa slovenských, gymnáziá s dvoma či štyrmi triedami. Často počúvam o tom, že prikryť sa môžeme len takou perinou, na akú máme, ale realita je iná.“
Podľa Ing. Cervu z bratislavského Krajského úradu má systém svoju logiku, lebo každá škola má svoje špecifiká. „Financovanie škôl je dané viacerými faktami. Čím žiakov v triede menej, tým je vyššia nákladovosť. Takisto je vyššia, keď sú na škole starší pedagógovia s praxou, zaradení do vyššej tarifnej triedy. Škola sa mohla opravovať, alebo je stará a jej údržba je náročná. Môže mať vlastné priestory, alebo prenajaté. To všetko sa započítava do nákladov. Samozrejme, že snažíme o racionalizáciu škôl, ale presadiť ju v praxi je veľmi problematické.“
SOŇA REBROVÁ
