Eric Cantona pri nakrúcaní.
Vyhovovala vám mentalita francúzskych hráčov?
„Je veľký rozdiel medzi Francúzmi žijúcimi na severe a na juhu. Severania sú nám asi povahovo bližší, pokojnejší. Náš klub sídlil na juhu, kde žijú ľudia blázniví a impulzívni. Ale problémy som s nimi nemal – práve naopak, boli veľmi priateľskí.“
Zrejme k nim patril aj Eric Cantona, s ktorým sa dodnes kamarátite.
„Keď som prišiel do Nimes, prvé dva mesiace sme boli susedmi v hoteli. Ešte som nevedel po francúzsky a práve Eric mi pomáhal.“
Ako na vás zapôsobil?
„Vo Francúzsku bol už vtedy veľmi známy, vo svete ešte nie. Ani ja som ho nevnímal ako špeciálnu osobnosť, ale ako príjemného spoluhráča, ktorý sa, spolu s manželkou, o nás naozaj vzorne staral. Raz sme sa vybrali na koridu. Tá patrí na juhu Francúzska k priam posvätným veciam, vždy je beznádejne vypredané a dostať sa tam nie je ľahké. Preto som sa Erica naivne opýtal, či má lístky. A on sa len začudoval: Ja a lístky? Akosi som si neuvedomil, že slávni hráči majú dvere všade otvorené aj bez lístkov.“
Verejnosť však Erica považovala za futbalové „enfant terrible“.
„Medzinárodne ho preslávili až všetky tie škandály a problémy, ktoré jeho kariéru neskôr sprevádzali. V súkromí je však úplne iný, ako ho ľudia vnímajú na ihrisku alebo cez médiá. Je to pohodový a priateľský človek, žiadny búrlivák. Ani si nespomínam, že by niekedy zvýšil hlas. Ale inak sa človek správa, keď hrá dôležitý zápas, pulz má stodeväťdesiat, mužstvu sa nedarí a diváci ho urážajú.“
Sledujete aj jeho umeleckú kariéru?
„O tom, že Eric je schopný pustiť sa do všetkého, som nikdy nepochyboval. Zhodou okolností som ho navštívil práve v čase, keď mal dištanc za svoje ‘bojové‘ intermezzo s divákom. Vtedy sa rozhodol, že začne hrať na trúbku a stane sa aj skladateľom. Predtým sa hudbe vôbec nevenoval, ale najal si učiteľku, ktorá k nemu chodila každý deň. Takže mi bolo jasné, že ani ako herec sa nestratí.“
Francúzi sú známi bohémskym životom. Nelákali vás na podobné chodníčky? „Pre mňa bolo neuveriteľné už to, že sme išli po zápase na diskotéku do mesta vzdialeného päťdesiat kilometrov. Nechápal som, prečo sa im chce v noci cestovať. Ale diskotéky boli otvorené až do rána a nikoho nezaujímalo, že mne sa už chce spať.“
Francúzsko vám bolo vraj také sympatické, že ste si priviezli aj živý suvenír.
„Áno, nášho Gastona. Je to írsky setter s francúzskymi koreňmi, z ktorého sme už urobili Slováka.“ (zz)
