Martin Fazeli (vľavo) sa narodil v Iráne a študoval na filmovej akadémii v kanadskom Vancouvri. Už niekoľko rokov žije na Slovensku. Sahraa ho zaujala natoľko, že sa rozhodol nakrútiť o nej dokumentárny film. „Bola pre mňa výzvou. Rozumiem niektorým jej kultúrnym spôsobom správania, hovorím a píšem po perzsky, ale to mi na objasnenie jej charakteru nestačilo. Kto je Sahraa? Nie je to typická Afganka. Je príliš farebná, komplexná, plná túžob. Veľmi autentická. Pri nakrúcaní na nás kričala, hádzala po nás veci, vyhodila nás z domu a raz chcela dokonca vyskočiť z okna, pretože sme ju nakrúcali vo chvíli, keď sa jej to nepáčilo.“ Peniaze na film pomohla zohnať najmä producentka Vicky Novosadová (vpravo). Film Kto je Sahraa? premietnu na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2002 a v Slovenskej televízii.
Rozpráva po perzsky. Po slovensky vie len pár viet a po anglicky iba o trochu viac. Keď sa s niekým zblíži, podľa starého zvyku trikrát naznačí bozk na obe líca. Je ohnivá a energická, rozpráva však, len keď ju priamo oslovíte. Na opatrnú poznámku, že na svoj vek vyzerá staršie, sa vám pozrie do očí a pokojne povie: „Mám za sebou ťažký život.“
Sahraa Karimi bude mať 21 rokov.
Na Slovensko mala pôvodne pricestovať na minuloročný Medzinárodný filmový festival Bratislava. Premietal sa na ňom totiž aj iránsky film Dcéry slnka, v ktorom hrala. Nestihla to, lebo nedostala víza do Rakúska. Predala teda všetky svoje cennejšie veci a kúpila si letenku do Bratislavy cez Moskvu. Festivalovú atmosféru si síce nevychutnala, ale svoj život radikálne zmenila. Už druhý deň pobytu v Bratislave požiadala o azyl.
Afganka Sahraa Karimi, ktorej Slovensko poskytlo azyl, nevie, čo sa stalo s jej rodinou. Vie len že otca pred piatimi rokmi zavraždili prívrženci Talibanu. V dvadsiatich rokoch je sirotou v cudzej krajine. Nemá ani len fotografiu svojich blízkych. Táto snímka je z ulíc starej Bratislavy, kde našla druhý domov.
Kto je Sahraa?
Sahraa Karimi sa narodila 20. apríla 1981 v Kábule. Ešte pred dvoma rokmi študovala na univerzite v Iráne architektúru. Keďže situácia v jej rodnom Afganistane i v Iráne sa neustále zhoršovala, rozhodla sa, že príležitosť cestovať na festival využije na emigráciu.
Nechala za sebou všetko, čím dovtedy žila. Najmä veľa bolestných spomienok. Dnes by si ich z pamäti najradšej vymazala. Nechce hovoriť o tom, čím prechádzala jej krajina. Nechce hovoriť o vojne, nebezpečenstve, strachu a bombách. O týždňoch hladu a bezmocnosti.
„Chcem zabudnúť na strašné utrpenie. Na odtrhnuté hlavy a ruky.“
Sahraa máva rukami, akoby boli spomienky dotieravým hmyzom, ktorý sa dá zahnať.
Nájsť seba znamenalo odísť
Vo svojej vlasti neprežila šťastne ani prvé roky detstva. Otec, univerzitný profesor, podporoval skôr predošlý komunistický režim než mudžahedínov či stúpencov Talibanu. Tí ho preto pred piatimi rokmi zavraždili.
Pre Sahrinu rodinu nastalo obdobie prenasledovania. S matkou a sestrou nemohli samy ani len prejsť po ulici. Akýkoľvek kontakt s mužom na verejnosti trestal totiž Taliban smrťou. Pre tri ženy z rodiny Karimi to bola veľmi ťažká situácia.
„Ženy sa stali ničím. Len objektom, ktorý mal uspokojovať,“ chrlí zo seba Sahraa a ohnivo gestikuluje. „Bolo mi jasné, že v Afganistane nikdy nenájdem sama seba. Ale ja chcem mať právo myslieť si to, čo si chcem myslieť, povedať to, čo chcem povedať a robiť to, čo chcem robiť.“
Matka bola pre Sahru typickým príkladom afganskej ženy. S mnohými túžbami a snami, ktoré nesmela nikdy uskutočniť.
„Obetovala všetko pre muža a deti, pre udržanie tradície. Keby ju muž udrel, ani by sa nespýtala, prečo.“
Podľa Sahry je takáto obeť priveľká a sebaobetovanie sa v Afganistane príliš idealizuje. „Ak sa narodíte v takejto kultúre – najmä ako žena – myslíte si, že obeta je váš cieľ.“
Rodina Sahre veľmi chýba. Vyskúšala všetko, aby vypátrala, kde sú jej súrodenci a matka. Zatiaľ márne.
Slovensko – druhý domov
Teraz má Sahraa o sedem kíl menej ako pred rokom.
„Čakala som na odpoveď z Migračného úradu. Tak som sa bála, že som nemohla ani jesť. Zdalo sa, že moju žiadosť o azyl zamietnu.“
Len šesť žiadateľov ročne dostane u nás utečenecký štatút. Sahraa čakala na odpoveď pol roka.
Najprv v utečeneckom tábore v Adamove, kde bývala v jednej izbe s rodinou s piatimi deťmi, potom v tábore v Gabčíkove. Vianoce strávila na priepustku u producentky Vicky Novosadovej, ktorá sa napokon zaručila, že jej poskytne ubytovanie.
V Adamove Sahraa chvíľu uvažovala, že sa nechá previesť do Rakúska alebo Nemecka. Nakoniec to neurobila. Na Slovensku sa jej zapáčilo, našla tu priateľov, ktorí jej nezištne pomáhajú. Pre človeka bez rodiny a domova to znamená veľmi veľa.
„Osud,“ opakuje Sahraa. „Rovnako rýchlo, ako som sa rozhodla odísť z Iránu, rozhodla som sa neodísť zo Slovenska.“
Pred cestou do Európy Sahru doma upozorňovali, že Európania sú veľmi chladní. „Ak zomriete na ulici, vraj si vás nikto nevšimne. V noci je vonku nebezpečne, môžu ma znásilniť. A nikto si vraj nectí starých ľudí, nemá pred nimi rešpekt.“ Preto ju prekvapilo, koľko starých ľudí u nás žije a ako dôrazne si vedia vybojovať v doprave miesto na sedenie.
Šokovalo ju, keď videla v Bratislave na ulici bozkávajúci sa pár. Ona nikdy predtým muža nepobozkala. A nikdy nechodila po ulici v nohaviciach. Dnes sa už s mužom v jednej miestnosti necíti nepríjemne, nosí priliehavé džínsy, tancuje, spieva.
Necháva si však na hlave šatku. Páči sa jej to a ignoruje upozornenia, že by bolo lepšie, keby ju nenosila. „Prišla som sem, aby som mohla robiť veci, ktoré robím rada, a toto je jedna z nich.“
Sahraa sa denne modlí, číta korán a náboženské texty. „Z viery čerpám silu a vnútorný pokoj.“
Čo Sahru trápi
Bez priateľov, ktorí jej dodnes pomáhajú, by Sahraa mohla na Slovensku žiť len ťažko. Napriek tomu nestráca energiu ani nádej.
„Chcem tu žiť. Na to však musím vedieť komunikovať. Nemôžem sa včleniť do spoločnosti, keď nehovorím po slovensky. Je to veľmi ťažké.“
Utečenci môžu bezplatne navštevovať kurzy slovenčiny vo Zvolene. Sahraa však nedokázala odísť z Bratislavy, od ľudí, ktorých si obľúbila, ktorí sa jej stali náhradnou rodinou, a tak túto o túto možnosť prišla.
Dostáva 1900 korún mesačne a býva v malom byte Migračného úradu, kde je nájomné 800 korún. Slovenský jazyk by mohla študovať bezplatne len ako štipendistka vlády na požiadavku ministerstva školstva. Ako jednotlivec by za desaťmesačnú jazykovú prípravu musela zaplatiť 3300 dolárov. Samozrejme, že ich nemá.
„Snažila som sa získať prácu. Jediné, čo sa mi podarilo zohnať, sú pomocné práce v ženskom hnutí Urobme to!“
Nie je Slovensko pre Sahru sklamaním? Tvrdí, že nie. Aj tu má svoj sen. Vyštudovať filmovú réžiu. Zatiaľ verí, že sa jej splní.
