Michail Zoščenko (1894-1958) je na Slovensku známy už desaťročia, no prekladanie jeho diel nezodpovedá významu a koniec-koncov ani obľúbenosti tohto sovietskeho autora, ktorý vo svojej tvorbe stelesnil všetky tradície ruskej satiry, ako ju poznáme napríklad z Gogoľa či Saltykova-Ščedrina. Písať satiru v bývalom Sovietskom zväze bolo navonok jednoduché, veď stačilo pozorne sa dívať okolo seba a praktiky režimu poskytovali pre ňu výdatné zdroje. No zároveň - pokiaľ sa dali veci vôbec publikovať - to bolo rizikové, niekedy až životu nebezpečné.

Bol rok po vojne, celá krajina v troskách, milióny mŕtvych. Človeku sa až nechce veriť, že po takejto kataklizme sa na Stalinovo želanie rozpútala kampaň proti Zoščenkovi a poetke Anne Achmatovovej, ktorých obvinili z protisovietizmu. Skončilo sa to len vylúčením zo zväzu spisovateľov, ale mohlo sa aj horšie, čo si uvedomovala veľmi dobre Zoščenkova manželka, z ktorej listu Stalinovi sa v závere knihy cituje. Stalin sa v tomto prípade uspokojil s morálnym terorom, no hyenizmus to bol tak či tak a tento čin zanechal svoje stopy i v ďalšom spisovateľovom diele.

Zoščenka predstavil u nás po prvý raz roku 1943 Izakovič - Podolinský výberom Trápenie a iné humoresky, ďalší výber vyšiel až roku 1965 pod názvom Kolotoč v preklade Jána Ferenčíka a po dlhej pauze tu máme znovu Zoščenkov Kolotoč (Európa, Bratislava 2002, preklad Ján Ferenčík, doslov Kornel Földvári). Pravda, nejde o mechanickú reedíciu, lebo vydavateľ doplnil knihu o časopisecky publikované Ferenčíkove preklady Zoščenkových próz a o tzv. ústne poviedky, pochádzajúce zo spisovateľovej pozostalosti. Okrem toho je tu zaujímavá montáž citátov k tzv. prípadu Zoščenko.

Čím sa vyznačuje Zoščenkovo literárne dielo a v čom je jeho neopakovateľný pôvab? Na rozdiel od svojich druhov v žánri satiry, takého Bulgakova alebo Iľfa a Petrova, písal Zoščenko krátke prozaické útvary - niekedy to boli dokonca jedna-dve strany - v ktorých sa, pochopiteľne, nedali rozvíjať nejaké veľké konflikty a už vonkoncom nie odhaľovať závažné spoločenské problémy. Zoščenko sa sústreďoval na zdanlivé maličkosti, drobné príhody, anekdoty, všelijaké okrajové javy: na nich a cez ne však vďaka svojmu ostrozraku a ostrovtipu dokázal vystihnúť symptómy doby.

Zoščenko vedel vytvoriť celý rad smiešnych situácií, v ktorých vystupujú ľudia ovplyvňovaní neustálym ideologickým tlakom, každodennou propagandou a zároveň neovplyvnení tým všetkým, čo potom vedie k pretvárke, hranej či skutočnej schizofrénii, kľučkovaniu alebo výhovorkám. Rozprávač, zavše maskovaný až prostoduchou naivitou, exponuje jednotlivé postavy a figúrky, vrtké i ťarbavé, prefíkané i prostoduché, no predovšetkým absolútne originálne, aj pokiaľ ide o jazykový prejav. Tieto prózy sú práve svojou jednoduchosťou náramne rafinované a v tom je veľkosť autorovho spisovateľského umenia.