al rituálnu tlačovú konferenciu.
Odvtedy sa podarilo zistiť, že ako šéf vlády jej veličenstva „vyskočil“ na francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca a ako ho usadili ako nevychovaného chlapca. Tlač na oboch stranách Lamanšského prieplavu vytiahla zaprášené zbrane - opäť sa píše o zradcovskom Albióne a o žabožrútoch, pripomína sa storočná vojna, Johanka z Arku, Waterloo, de Gaullovo „nie“ britskému pristúpeniu k ES a „vráťte mi moje peniaze“ Margaret Thatcherovej.
Tento folklór nie je tentoraz len odrazom osobných antipatií a momentálneho rozladenia. V spore nejde len o peniaze (Briti ich posielajú do rozpočtu EÚ stále viac než Francúzi, napriek zľave, ktorú si v roku 1994 vymohla Thatcherová). Podľa mnohých analytikov tak vyvrcholilo dlho zbierané napätie a do budúcnosti neveští táto hádka nič dobré.
„Hlavným dôvodom konfliktu je to, že v mnohých zásadných otázkach, ktoré musia byť na úrovni únie riešené v budúcich dvoch-troch rokoch, sa Francúzi a Briti nezhodujú, kým Francúzi a Nemci majú omnoho viac spoločného,“ povedal významný bruselský politológ Peter Ludlow, sám Angličan. „Týka sa to reformy štrukturálnej politiky, zmeny paktu menovej stability, svetovej politiky vrátane Iraku aj nasadenia medzinárodných síl v Macedónsku.
Ludlow súhlasí s názorom, že Chirac v Bruseli nad Blairom „vyhral,“ rovnako ako nad ostatnými prítomnými. A do budúcnosti má v ruke oveľa lepšie karty. „Pokiaľ ide o štrukturálne fondy, bude Blair brániť vlastný nedotknuteľný rabat - potom ale nemôže ovplyvňovať pozície ostatných. Na pakt stability nemá vplyv, pretože nie je v eurozóne. Čo sa týka Iraku, predal dušu Američanom, kým Francúzi dokážu skvele využívať svoju slobodu.“
Londýn sa pod Blairovým vedením v minulých rokoch veľmi snažil nahradiť nefungujúci „francúzsko-nemecký motor“ iným spojenectvom, napríklad s Nemeckom, alebo posilňovaním trojuholníka s politikmi, ktorých má rád - talianskym Silviom Berlusconim a španielskym Josém Maríom Aznarom. „Blairov problém je, že buď sú ostatní jeho kamaráti, alebo sú proti nemu,“ napísal denník The Guardian.
Hoci Francúzsko v poslednom čase odstránilo hlavné príčiny napätia s Britániou (obnovila dovoz britského hovädzieho a zrušila utečenecký tábor v Sangatte, odkiaľ sa azylanti snažili dostať cez kanál), vznikli nové, závažnejšie roztržky. Chirac sa dohodol s nemeckým kancelárom Schröderom na zachovaní poľnohospodárskych príjmov do roku 2013 a Blair sa o tom dozvedel až z médií. Pritom spoločná poľnohospodárska politika bola pre Londýn vždy soľou v očiach.
Podľa Ludlowa je v takejto atmosfére nepravdepodobné, že by sa mohlo konať v Británii referendum o vstupe do eurozóny. Zároveň je vylúčené, že by Blairova vláda hnala spor až po nastolenie otázky odchodu z EÚ - to by bola nesmierne ťažká rana pre obe strany. Skôr sa dá predpokladať pokus o posilnenie väzby Londýna na Rím a Madrid a konkurovať tak oživeniu osi Paríž - Berlín. „Možno sa Francúzsko a Nemecko nezhodujú zďaleka vo všetkom, majú však omnoho viac spoločné s myšlienkou Európy. Obe tieto krajiny sú na rozdiel od Británie veľmi hlboko emocionálne zakorenené do európskej integrácie, v tom je ten hlavný problém.“
KAREL BARTÁK, čtk, Brusel
