Ilustračné foto

Keď sa zakladateľ improvizačnej techniky, tanečník Steve Paxton v minulú stredu večer objavil na javisku divadla Aréna, aby otvoril jesennú časť festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe, nazvanú Rozhovory tiel, zdalo sa, že na pódium zablúdil rozpačitý šesťdesiatnik z ulice. Civilné šaty, holá scéna, plochý výraz tváre. Potom sa ozvala Bachova Anglická suita a čudný chlap sa začal hýbať. Bol uvoľnený ako decko. Šetril si kĺby, postrádal kosti. Nezatancoval žiaden príbeh a trikrát rozosmial hľadisko. Jedinýkrát použil klasický tanečný pohyb – v paródii. Netancoval na hudbu, hral s ňou. Na javisku sa ani raz neusmial. Celý čas improvizoval.

V nasledujúcom týždni sa na pódiu objavili jeho kolegovia a žiaci – väčšinou ľudia zvučnej minulosti v slávnych modernistických tanečných súboroch Západu, ktorí sa rozhodli opustiť veľké gestá, kult dokonalých tiel a premyslených kostýmov. Stali sa výskumníkmi jazyka pohybu. Eva Karzcag, Julyen Hamilton, David Zambrano – u všetkých sa opakovalo základné zadanie: žiadne dekorácie, hudba ako sprievodný element, kruhy pohybu okolo pevných bodov improvizačnej štruktúry. Rozdiel bol len v osobnosti a v koncentrácii – preto ten, čo jeden deň spôsobil zívanie, bol na druhý deň hviezdou.

Aj hľadisko bolo deň čo deň plné tanečníkov. Tí si v predstaveniach vychutnávali vlastné labužnícke drobnosti. V nezasvätencovi, ktorý do Arény zablúdil prvýkrát, svojimi uvoľnenými reakciami vyvolávali pocit, že mu neustále čosi uniká.

„Zaujímavé – to sú nejakí amatéri?“ skomentoval najlepšie platené hviezdy súčasného tanca náhodný návštevník. Tanečníkom ekológom sa pred laickým divákom úspešne podarilo zamaskovať svoje tanečné schopnosti.

Kto sa však dokázal oslobodiť od svojich dobre naučených očakávaní „spektákla“, uvidel pohyb, ktorý vedel rozprávať rovnako strhujúco ako slová. Festival sa končí. Dnes o pol ôsmej sa v Aréne bude hovoriť poslednýkrát.