Jaroslav Rudiš. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
uvedie na trh pražské vydavateľstvo Labyrint. Parafráza na titul slávneho filmu Wima Wendersa je zrejmá, no nielen efektná, veď miestom deja je metro či presnejšie U-Bahn.
„Undergroundové rockové príbehy, pestré defilé postáv a postavičiek, podáva autor v strhujúcom tempe, opis nekonformných scén osciluje medzi humorom i groteskou a mrazením celého tela,“ približuje knihu vydavateľ Joachim Dvořák. A dodáva, že Rudiš zaznamenáva život v Berlíne a pod ním až s takmer hrabalovským citom pre jazyk ušpinený životom.
Na Hrabala sa nedá nespomenúť aj pri zbierke vašich doterajších povolaní – napríklad propagátor piva v Nemecku, pekár v Alpách, vrátnik v hoteli, predavač v mliekarni či murár. Čo stálo za touto fluktuáciou?
„Bolo to náhodné a bolo to fajn, ale základ tvorilo zistenie, že ako vyštudovaný učiteľ by som sa ťažko uplatňoval. Som málo autoritatívny. A tak som poznával život z rôznych pohľadov a zbieral príbehy.“
A to sme z vášho pestrého životopisu ešte nespomenuli hudbu. Hrdina vašej knihy založí v Berlíne kapelu U-Bahn, ako ste na tom vy?
„V minulosti som založil niekoľko skupín, no všetky skrachovali. Keďže nemám hudobný sluch, robil som manažéra, zvukára, dídžeja. Je čoraz pravdepodobnejšie, že kvôli knihe skúsim ešte raz založiť kapelu.“
S názvom U-Bahn?
„Jedine. Ale inak sa moje pôsobenie okolo muziky ustálilo na tvorbe piesňových textov a hudobnej publicistike.“
To sme už pri vašom terajšom povolaní?
„Áno, pôsobím ako kultúrny redaktor denníka Právo. Na základe mojich článkov v prílohe Salon si ma práve tam našiel aj vydavateľ Joachim Dvořák.“
Váš debut je propagovaný ako rockové príbehy z berlínskeho metra, no rozprávanie sa občas vracia aj do Čiech spred novembra 1989. Cítite potrebu reflektovať dobu, ktorú ste zažili iba ako tínedžer?
„Minulosť je tu stále prítomná, nemožno pred ňou utiecť.“
Ako si na ňu spomínate?
„Systém bol zlý, chorý, ale záver osemdesiatych rokov bol pre mňa obdobím prvej lásky či poznávania punkovej hudby. V tomto zmysle to bol čas môjho šťastia. Samozrejme, nie zásluhou komunizmu.“
Čo vás špeciálne lákalo vytiahnuť z tej minulosti?
„Napríklad Nemci z bývalej NDR už možno aj zabudli, ako utekali cez západonemeckú ambasádu v Prahe a nechávali nám tu svoje úžasné trabanty. Chcem ukázať veci, ktoré nás prepájajú, či si to želáme, alebo nie. Takou je napríklad akási ostblokidentita. Obojstranne si ju uvedomujeme, keď sa stretávame s ľuďmi z komunistickej časti Nemecka.“
Západní Nemci sa správajú inak?
„Áno, tam cítiť tú rozdielnu minulosť. My sme o nich vedeli oveľa viac než oni o nás.“
Nakoľko je kniha autobiografická?
„Sčasti, ale vyjadriť to percentuálne neviem. Sú tam reálie aj fikcie, veľa hudby, vypočuté príbehy, jednoducho taký punkrockový guláš.“
Čo ste si zo svojho obľúbeného punkrocku priniesli do písania?
„Priamočiarosť, jeho ťah na bránku. Dúfam, že to bude poznať na tempe knihy.“
Ste prichystaný na hlas odbornej kritiky?
„Myslím, že vplyv kritiky sa vo všeobecnosti preceňuje, najmä z hľadiska predávanosti kníh. A vplyv na autora? To je veľmi individuálne.“
Ako je to vo vašom prípade, pikantnom navyše aj tým, že ste sa z postu publicistu dostali na opačnú stranu, do pozície objektu recenzie?
„Som pripravený na všetko. A myslím na všetkých tých, ktorých som vo svojich recenziách popravil.“
